„Kto má, tomu sa pridá, kto nemá, tomu sa vezme i to, čo má“. Profesor Halík vtipne označil toto evanjelium (Mt 25, 14-30) za kapitalistické. Trochu nám skutočne môže pripomínať kapitalistickú ekonomiku. Tá sa riadi predpokladom, že je čím väčšia investícia, tým je väčší zisk. Čím väčší zisk, tým väčšia možnosť ďalšej investície. Najhoršie je, že prax takejto ekonomiky nemá problém vziať tomu, kto nemá, všetko. V mnohom tak funguje aj fyzika. Čím väčšie teleso, tým väčšia príťažlivosť… Veľmi som bol prekvapený, keď nám profesor na škole ešte za socializmu popisoval tieto fyzikálne javy s označením, že ide o „Matúšov fenomén“ – teda fenomén zachytený v Matúšovom evanjeliu. Ježišove slová však nie sú popisom fyziky ani ekonomiky. Sú výzvou na premýšľanie. Hádankou, ktorá nás nemá nechať pokojných.
Všimnime si, že dnešné podobenstvo nehovorí o tom, čo je zakázané. Chváli rozvíjanie talentov. Talent bolo platidlo, bolo to asi 30 kilogramov striebra či zlata. O tom, že sa toto podobenstvo od začiatku nechápalo ako reč o získavaní peňazí, svedčí fakt, že grécke slovo „talent“ prešlo do všetkých slovanských rečí ako označenie našich schopností. Hovoriť o rozvíjaní talentov je určite dôležité a potrebné. Každý z nás dostal dary a talenty. Nie je dobré ich zakopať či strácať. Nezáleží na tom, aké dary má sused. Záleží na tom, čo mám ja a čo môžem rozvinúť. Rabínska múdrosť hovorí: „Boh sa ma nebude pýtať, prečo som nebol Abrahámom, prečo som nebol Mojžišom. Bude sa ma pýtať, prečo som nebol sebou!“
Mám však pocit, že dnešné podobenstvo smeruje ešte ďalej. Ak si všimneme posledného sluhu, on nestratil svoj talent. Venoval čas a energiu, aby ho uchoval a aby ho mohol vrátiť. Síce ho nerozmnožil, ale uchoval a vrátil. Nedozvieme sa prečo, ale on cítil voči svojmu pánovi hnev, chcel sa mu nejako pomstiť, niečo mu naznačiť. On stratil nie materiálny talent, ale hlavne talent priateľstva a spolupráce so svojím pánom. To potom vplývalo aj na jeho konanie. Je to problém veľmi blízky našej dobe. Ba v modernej dobe možno ešte výraznejší. Dnes sa takáto strata pamätania na Pána dotýka nielen jednotlivcov, ale väčšej časti spoločnosti.
Spomenutý kapitalizmus môže byť dobrým príkladom. Nevytýkame mu to, že funguje podľa nejakých ekonomických predpokladov. Ak mu niečo vytýkame, tak je to vtedy, ak v ňom niet svedomia, spravodlivosti, sociálneho cítenia, ak v ňom nie je dostatok citlivosti na prírodné zdroje, na krajinu, na budúcnosť… Nedostatok týchto hodnôt naznačuje, že sa celé snaženie zúžilo na jednu skupinu ľudí. Nedostatok týchto hodnôt vypovedá o strate presahu na iné skupiny. A, samozrejme, o strate presahu na Boha. Z čias konštituovania modernej Ameriky je zachovaná anekdota: V roku 1787 sa americký kongres dostal do komplikovanej situácie. Benjamin Franklin vtedy navrhol modliť sa k Otcovi svetiel. Minister financií Alexander Hamilton odvrkol, že nevidí potrebu žiadať o zahraničnú pomoc! To je jeden z príkladov, ktoré naznačujú, že dnešný svet nemá pochopenie pre hľadanie správnosti svojho konania pred Bohom. Neznamená to, že sa všetci kongresmani majú modliť. Ale znamená to, že vnímať život len z pozície svojej skupiny, nepokúšať sa o väčší pohľad do šírky – a aj o pohľad hore – s najväčšou pravdepodobnosťou okliešťuje pohľad. Nutne to má dopady na naše činy.
Nevieme, čo sluhu z podobenstva viedlo k takejto strate talentu priateľstva so svojím pánom. V živote to môžu byť mnohé veci, ktoré vedú k oddeleniu od pána s veľkým P, teda od Boha. O to viac si chceme pripomenúť, že žijeme z darov. Tieto dary máme rozvíjať. Z toho, ako sme ich rozvíjali, budeme raz skladať účty. A hlavne si chceme pripomenúť: I uvedomovanie si tohto je jedným z veľkých talentov. Nestraťme ho, ani nezakopme.
Peter Cibira