19. 2. 2023 – 7. nedeľa v cezročnom období
Po prečítaní dnešného evanjelia (Mt 5, 38-48) mám často chuť zakončiť ho zvolaním: „Počuli sme veľmi ťažké slovo Pánovo.“
Určite pre nás všetkých nie je jednoduché počúvať o nastavovaní druhého líca či o láske k nepriateľovi. Sú to výroky, ktoré by sme len veľmi ťažko vložili do spoločných zákonov. Viete si predstaviť, že by bolo dané v zákone, že máme nastaviť pri bitke druhé líce?
Pozorní poslucháči možno zachytili, že štýl rozprávania je rovnaký ako v evanjeliu minulej nedele: „Bolo vám povedané…, ale ja vám hovorím…“. A je to tak; dnešné slová sú len pokračovaním tým z minulého týždňa.
Niektorí si možno spomeniete, že minulý týždeň sme si to „Ja vám hovorím…“ označili spoločným menovateľom. A ten je: „Začnite uzdravením svojho srdca! Nie vonkajším plnením zákona, ale nastavením srdca.“ Tento menovateľ platí i pri dnešných slovách. Nejde teda o smernice, ktoré sa dajú či majú vymáhať zákonom. Nejde o smernice, kde si môžeme zapísať: „Splnené!“ Ale ide o nastavovanie vnútorného postoja.
Pokúsim sa túto ťažkú tému priblížiť dvoma príkladmi. Vieme, že minulý režim rád považoval vzdelaných a aktívnych kňazov za svojich nepriateľov. V Československu vtedy pôsobil vzdelaný a aktívny kňaz Josef Zvěřina. Režim ho označil za nepriateľa a jeho aktivity považoval za vlastizradu. Zvěřina dostal 22 rokov väzenia. To bolo spojené s mučením, ťažkými prácami, ponižovaním. Prepustili ho po takmer 14 rokoch (v roku 1965), keď tvrdosť režimu trochu slabla. Pri odchode z väzenia mu dozorca povedal: „Zvěřina, ty nás budeš riadne nenávidieť za všetko, čo sme ti urobili!“ A on odpovedal: „Neprinútite ma nenávidieť vás.“ Nechcel si zaťažiť svoje srdce nenávisťou. Môžeme sa pred jeho postojom len skloniť. Iný jeho kolega, ktorého prepustili z Valdickej väznice, ktorý zostal bývať a pracovať neďaleko väzenia, ktorý tiež nechcel niesť v srdci nenávisť, nedokázal celý život zdvihnúť hlavu a pozrieť na okno svoje cely. Tak to hovoria svedkovia jeho života. Môžeme mu to zazlievať? Môžeme sa tomu čudovať?
Práve preto hovorím o tom, že je to veľmi ťažká téma. Nikomu nemôžeme zazlievať, ak v ňom zostanú stopy po ublížení a že ich spracúva po svojom. Niekto obdivuhodne, iný z ťažkosťami.
Považujem za potrebné povedať, že práve pre ľudí, ktorí to s Ježišovými slovami myslia vážne, sa môžu dnešné slová stať zdrojom výčitiek. Výčitiek z toho, že cítia hnev, nevedia jednoducho odpustiť. Je však potrebné zdôrazniť, že hnev i zlosť sú prirodzené emócie a v mnohom aj potrebné. Nedajú sa vypnúť nejakým príkazom. Ak človek cíti hnev, neznamená, že tým hreší. Ide skôr o to, aby hnev nebol ten, kto vládne, podľa ktorého konáme. Ale cítiť a vnímať ho môžeme. A každý potrebuje svoj vlastný čas na to, aby sa hnev utíšil.
Z toho vychádza druhá poznámka. Neraz sa tieto Ježišove pravidlá používajú ako rada pre iných, teda rady typu „Musíš odpustiť!“, „Nesmieš sa hnevať!“. Sv. Augustín to veľmi výstižne komentoval: „Nastaviť druhé líce neznamená nastaviť líce iného!“
A ešte jedna poznámka. Naozaj sa nemáme brániť? Nemôžeme použiť sebaobranu či svoj jazyk? Veď brániť sa je tiež prirodzený pud. A máme príklad u samotného Ježiša, keď sa vojakovi zdala jeho odpoveď veľkňazovi drzá a Ježiša udrel. Aj Ježiš sa bránil – tak ako mohol – obrátil sa na vojaka a dožadoval sa dôkazu, že hovorí zle, a vysvetlenia, prečo ho bije! Nejde teda o to nechať sa fackovať.
Ježišovu reč o nenásilí môžeme vysvetliť ako výzvu k rozhodnutiu, že nebudeme bojovať zbraňami zla. Že nebudeme prilievať olej do ohňa, nebudeme sa riadiť iba svojím hnevom. Je to rozhodnutie – napriek tomu, čo cítime – že nebudeme v začarovanom kruhu zla. To nie je jednoduché, to si vyžaduje veľkú silu. Neznamená to teda nebrániť sa, necítiť hnev, ale napriek tomuto sa nenechať vtiahnuť do kolobehu zla.
Veľmi podobne je to aj s príkazom lásky k nepriateľom. Viacerí máte skúsenosť, že vám niekto odpadol od chuti. Nemusí to byť priamo náš nepriateľ, ale cítime k nemu chlad, možno odpor. Aj to sú prirodzené emócie. A viete, ako je veľmi ťažké znova skúsiť mať rád takého človeka. O to ťažšie je to cítiť k tomu, kto nám ubližuje, teda kto je nepriateľom. A ani tu sa Ježišov príkaz nevzťahuje na pocity, teda na to, čo by sme mali ctiť. Láska k nepriateľom i tu znamená, že sa pokúsime o korektné jednanie, že v hĺbke našej existencie nebudeme sýtiť nepriateľstvo, ale porozumenie a prajnosť.
Na začiatku Biblie, keď prví ľudia stáli pred pokušením siahnuť po zakázanom ovocí, ich diabol nahováral: „Budete ako Boh“. Viacerí psychológovia či filozofi to vidia ako veľmi dobré označenie motívov mnohých našich zlých skutkov. Človek chce byť ako Boh. Predstavuje si pod tým, že mu nikto nebude rozkazovať, že bude mať bezbrehú slobodu, nikto ho nebude kontrolovať. Paradoxne dnešné evanjelium nás tiež nabáda: Buďte ako Boh. Ale v inom. Ukazuje nám Boha ako toho, kto dá vodu i slnko dobrým i zlým. Nevidí ani v zlých svojich nepriateľov. Vidí v nich – možno nevydarené, ale predsa – svoje deti. Ak sa nám podarí napodobniť takýto postoj, budeme veľmi blízko k naplneniu výzvy k nenásilnosti a snahe o priateľský postoj.
Nech nás nik a nič neprinúti k tomu, aby sme skĺzli k nenávisti a pomste. Ublížili by sme predovšetkým sebe.
Peter Cibira