Počúvali sme jeden z troch biblických textov, ktoré prvotná cirkev používala pri príprave na krst (Jn 4, 5-42). V tom dnešnom je opakovanou myšlienkou voda. Voda, ktorá vedie k večnému životu.
Voda je skutočne veľmi dôležitá v našom živote. Poznáte predpovede či varovania, že o niekoľko desaťročí môže byť voda drahšia ako ropa. Alebo tiež prognózy, že nedostatok vody sa bude stávať dôvodom na migráciu obyvateľstva planéty. A tiež asi poznáte výzvy na to, aby sme sa pripravili, aby sme si uchovali zdroje vody… Iste, my tieto veci nevyriešime, ale môžete si zrátať, koľko som použil slov, aby som prešiel od vody k hlbším témam. Zrazu hovorím o svedomí, o citlivosti, o múdrosti rozhodovania a plánovania. To všetko sú už kategórie, ktoré patria k duchovnému rozmeru života. A podobný posun do hĺbky, posun od jednoduchej prosby o trošku vody k oveľa širším a hlbším témam môžeme sledovať v dnešnom rozhovore Ježiša so Samaritánkou.
Počuli sme, ako si bola žena vedomá svojej prevahy nad Ježišom. Ona mala vedro, teda možnosť dostať sa k vode. Dnes by sme to nazvali, že vlastnila technológiu. Jej reč pripomína, ako si aj dnes ľudia vedia dodávať pocit prevahy práve tým, že niečo vlastnia. Vlastniť – tak veci ako technológie – nemusí byť zlé. Zlým sa vlastníctvo stáva až vtedy, keď si dokazujeme pocit prevahy tak, že ono rozdeľuje.
Ježiš z tohto ženinho prekárania typu „ja mám, ty nie!“ prešiel k osobnejším témam. Keď ukázal, že vie o citlivých témach ženy, ona sa snaží zmeniť rétoriku. A prechádza na náboženské otázky. Opäť mi to pripomína modely rozhovorov, ktoré vedieme aj teraz. Nie je zriedkavé, že sa niekto snaží vyhnúť citlivým témam „kvakotaním“. Teda tým, že otvára stále nové a nové otázky, aby unikol od nepríjemného priznania si pravdy. Alebo začne útok zdôrazňovaním rozdielov medzi „my“ a „vy“. Či to budú rozdiely náboženské, kultúrne alebo iné. Ježiš túto etapu rozhovoru zavŕšil vetou, že praví ctitelia sa budú klaňať Bohu v Duchu a pravde. A skutočne, rozdiely vždy boli, sú a budú. Ale podstatné vždy bude, ako budeme žiť v pravde, akým duchom budeme naplnení.
Zo ženy sa na konci rozhovoru stala malá misionárka. Išla zavolať ľudí zo svojho mesta, aby sa išli pozrieť na Ježiša. Pre nás sa slovo „misionár“ asi spája s predstavou angažovaného kresťana, ktorý sa venuje ľuďom niekde v Afrike. Iní by snáď pripomenuli, že misie považujú za vynášanie európskej kultúry a spôsobu života do tretieho sveta. A pripomenuli by, že to nepokladajú za správne. Ale „misiu“, teda „poslanie“ má každé dielo, ktoré chce byť dobrým dielom. A ak chce byť čo i len firma dobrou, musí byť založená na tom, že má akési hodnotné poslanie pre ľudí. Je dobré, ak sa vieme o hodnotné veci deliť.
Pokúšal som sa priniesť niekoľko poznámok k dnešnému evanjeliu. Rozprávať by sme však mohli veľmi dlho, pretože dnešný text otvára veľmi veľa tém. Ani prví kresťania pri príprave na krst ho neroberali za pár minút. A tak premýšľam, čo by sme si z neho mohli pripomenúť my ako dôležitý odkaz. Snáď dve veci. Prvú som už spomenul – za všetkými skutočnosťami nášho sveta a za všetkým dianím môžeme nájsť aj niečo hlbšie. K tomu je potrebné vedieť sa poctivo zamýšľať. Druhá vec, ktorú by som chcel spomenúť – Ježiš sa so Samaritánkou mohol rozprávať, pretože hľadala. Napriek všetkej jej snahe dokázať prevahu, snahe uniknúť, napriek svojim životným omylom, predsa sa nebránila tomu, že ešte stále hľadá. Poznáme výrok sv. Augustína: „Nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe, Bože!“ Ten výrok nevznikol ako poučka do školy, ale ako výsledok Augustínovho zápasu a hľadania. On sám prešiel životom, ktorý bol vzdialený od kresťanstva. Ale uspokojenie našiel až v spomenutom spočinutí. Nech si to pomenujeme akokoľvek, platí, že za naším hľadaním šťastia, spokojnosti, radosti je hľadanie Boha. Len nesmieme zastať na pol ceste, alebo sa stratiť v slepých uličkách zjednodušeného uspokojenia.
Peter Cibira