„Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás.“ (Jn 13, 34) Tak sme to počuli v dnešnom evanjeliu (Jn 13, 31-33a. 34-35). Spojenie príkazu a lásky nie je pre mnohých ľudí príťažlivé, resp. už samotné slovo „príkaz“ je problematické. Sme v inej kultúre, ako boli ľudia okolo Ježiša, žijeme v iných časoch. S trochou irónie by sme mohli povedať, že u nás je obchádzanie nariadení a príkazov ako národný šport, v ktorom skóruje ten, ktorému na to neprišli. Ale aj takýto pohľad na našu súčasnosť je len potvrdením toho, že pre nás „príkaz“ nie je príjemné slovo. Práve preto pripomínam, že Izraeliti ďakovali a ďakujú v modlitbách Jahvemu za Desatoro, teda za prikázania. Prečo za ne ďakujú, je v podstate ľahko pochopiteľné: nezabíjať sa, nekradnúť si, nebrať si manželky…, to všetko je pomôcka pre život, to je orientácia pre jednotlivca i pre spoločnosť. Vďaka tejto pomôcke sa žije ľahšie.
„Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“ (Jn 13, 35) Teda vzájomná láska je v Ježišových očiach niečo ako certifikát kresťana, ako potvrdenie, ako preukaz. Všetci vieme, že sme od toho veľmi ďaleko. Vieme i to, že milovať iných vôbec nie je jednoduché. Vždy budeme vzdialení od úplného naplnenia tejto Ježišovej výzvy. Ale nechcem nad tým nariekať. Chcem len zdôrazniť, že vzájomná láska je certifikátom kresťana. Teda nie sú to ani naše stavby, ani naša liturgia, ani naše krstné listy, ani náš spoločenský vplyv, ani náš politický tlak, ani naša bezhriešnosť… A zoznam si môžeme rozvíjať ďalej.
Ježišov príkaz vzájomnej lásky zaznel v zvláštnej situácii. Z večeradla práve odišiel Judáš, chvíľu predtým Ježiš otvorene hovoril, že ho jeden z dvanástich zradí. Príkaz lásky teda nezaznel v radostnej či romantickej atmosfére. On je odpoveďou a ukazovateľom v neľahkých časoch, keď sa človek pýta, na čom vlastne záleží. Vidíme, že Ježišova odpoveď nebola ani rezignácia, ani pohoršovanie sa na Judášovi, ani „oko za oko“…
Priznávam sa, že pre mňa je príkaz vzájomnej lásky orientačným bodom, keď ma ľudia sklamú, keď sa pýtam, na čom vlastne medzi nami záleží. Tento príkaz je pre mňa orientačným bodom napriek tomu, že ho tiež neviem naplniť.
Pápež František vyriekol o Cirkvi slová: „Cirkev nie je organizácia, ale príbeh lásky.“ (z príhovoru 24. 2. 2013) A pokračoval, že ak prevládne organizácia a láska upadá, tak je Cirkev len niečím ako mimovládnou organizáciou. Pápež apeloval, aby sme si uvedomili, že je to príbeh lásky, ktorý neskončil a ktorého súčasťou sme aj my. A ja si dovolím tieto pápežove slová rozšíriť: celé dejiny sveta a ľudstva sú príbehom lásky Boha k nám. Príbehom, ktorý ešte neskončil a v ktorom to Boh s nami nevzdal ani pri pohľade na všetky naše chyby. Súčasťou tohto príbehu sme aj my. Každý jeden z nás. Hovorím to preto, že odtiaľto môžeme brať novú a novú silu k snahe milovať tak ako Kristus. Napriek všetkým javom, ktoré by nás ľahko mohli priviesť k rezignácii či k agresivite.
Peter Cibira