Jer 23, 1-6
Ž 23, 1-3. 4. 5. 6
Ef 2, 13-18
Mk 6, 30-34
Dnes sa dotknem všetkých textov, ktoré sme počúvali. Nebude to dlhé, nemusíte sa báť. Prvé čítanie nám prinieslo žalobu proroka Jeremiáša na vtedajších politikov, ktorí dostali národ do zajatia. Nepočúvali prorokov, nesprávne viedli národ. Netreba veľa slov, aby sme si to vedeli preložiť do terajšieho času: spoločnosť sa často môže dostať do situácie, kedy nemá dobrých vodcov, do situácie, kedy chýba vízia, do situácie, kedy nás tlačia neriešiteľné problémy a niet nikoho, kto by pomohol. Ale aj jednotlivec pozná situácie, kedy nenachádza zmysel života, kedy blúdi a hľadá, kedy je sám, kedy niet vízie, kedy sa dostal na zlé cesty…
Akýmsi protipólom tohto bolo druhé čítanie. Pavol hovorí o zbúraní rozdelenia v Kristovi, o zblížení ľudí. Znie to ako veľmi vznešená reč. Ale prakticky nám pripomína myšlienku, že dobrým pastierom je Ježiš. Túto myšlienku Písmo pozná a častejšie ju pripomína. Či je to v označení Ježiša alebo Boha. Tak sme sa modlili aj v dnešnom žalme: Pán je môj pastier, nič mi nechýba.
Čo to ale znamená, aby to neboli len poetické slová?
Jedna z možností je vedomie, že sme Boží. To je dôležité a cenné a môže to dvíhať človeka, ktorému sa nedostáva vedomia hodnoty. Boh chcel, aby sme tu boli, aby sme žili v tomto čase, aby sme tu boli so svojimi danosťami i obmedzeniami. Takéto vedomie je dôležité. Ale samozrejme, nemusí nám to stačiť vždy.
Iná možnosť pripomínania si Boha ako dobrého pastiera je trochu tragickejšia. V týchto dňoch si pripomíname šesť sto rokov od upálenia Jána Husa. Keď sa Hus nemohol dovolať, aby ho pochopil koncil, keď sa nemohol dovolať k pápežovi (bola to ťažká situácia trojpápežstva), píše, že sa odvoláva na tú najvyššiu autoritu, na najvyššieho veľkňaza, teda na Ježiša Krista. Znie to možno pekne, ale tú tragiku tam cítime: keď niet autorít, ktoré by počúvali a chceli riešiť problémy, keď niet advokátov… Hus sa vlastne odvolával na svoje svedomie, na svoje poznanie pravdy pred Ježišom. A nebol to len Hus. Aj dnes sú k podobným vyhláseniam pritlačení mnohí ľudia. Nakoniec to možno poznáme z bežného života, keď nevieme iných presvedčiť o čírosti svojich postojov či motívov, keď musíme povedať, že nakoniec nás bude súdiť Boh a že dôverujeme, že On rozpozná – na rozdiel od ľudí – úmysly srdca.
Ale ani dovolávanie sa Boha ako dobrého pastiera nie je všetko. Mnohí ste už počuli, že rozdiel v biblickej viere v porovnaní s inými náboženstvami je vo vete: Nepridáš sa k väčšine, keď pácha neprávosť! Je to veta z knihy Exodus, teda ešte tak trochu iba začiatok Biblie. Tá veta chce povedať, že stáť pred Bohom znamená stať sa človekom, ktorý má dostatok svetla, aby rozpoznal zlo, aj keď ho podporuje väčšina, aby obstál aj proti prúdu. Viera by mala vplývať na to, aby sme stáli pevne na svojich nohách. Nie, aby sme si plnili svoje sny a predstavy, ale aby sme mali v sebe princíp dobra bez ohľadu na to, čo sa za dobro prezentuje väčšinou, reklamou, mocou.
A to sme už vlastne pri dnešnom evanjeliu. Ježiš pozval apoštolov do ticha, ale veľa z toho ticha nemali, nemali sa ani kedy najesť. Keď Ježiš videl ľudí, vníma ich ako ovce bez pastiera. Ale nedal tým ľuďom jednorazovo dobrých pastierov. Nepovedal: tu je Peter, tam Tomáš, tam Bartolomej…, oni budú tí správni pastieri, ktorí vás povedú a neopustia. Namiesto toho Ježiš učí. Akoby chcel pozvať k premýšľaniu, hľadaniu dobrej cesty, hľadaniu pravého zmyslu života, k pochopeniu dobra i zla… To je pozvánka aj pre dnešok. Kiež by bolo čím viac ľudí, ktorí sa takto nechajú učiť, ktorí sa do tohto nechajú vtiahnuť. Pocit blúdenia, nedostatočnosti pastierov bude vždy. Dobrý pastier – Boh musí byť hľadaný. A to nielen vtedy, keď sa už nevieme dovolať inej autority, ale stále. Kiež by sme sa vedeli s takýmito ľuďmi spájať a, samozrejme, kiež by sme medzi takto učiacich sa patrili aj my.
Peter Cibira