2. 11. 2025 – Spomienka na všetkých verných zosnulých
Úcta k predkom, kult úcty k mŕtvym sú asi najstaršie náboženské úkony. Vieme ich zdokumentovať vo viacerých kultúrach. Aj keď sú to také staré úkony, ktoré akoby patrili k ľudstvu, predsa sa menia. Dnes napr. nenosíme na hroby jedlo pre našich zosnulých. Voľakedy to tak bolo. Ale napr. prianie „Nech odpočíva v pokoji“ nám zostalo ešte z tých čias, keď sa jedlo na hroby nosilo. Niečo sa mení, niečo zostáva.
Možno si ani neuvedomujeme, že žijeme v prelomovom posune postojov k smrti i k posmrtnému životu.
V tridsiatych rokoch minulého storočia začala tendencia, že človek zomiera v nemocnici či v nejakom zariadení. Často sám, len s hadičkami. Predtým sa zomieralo doma. A nebolo výnimkou, že boli pri tom deti. Tak ako je narodenie súčasťou života, tak pre nich bolo aj umieranie. To dnes už je len málokde.
Zmenilo sa aj to, čo pokladáme za želateľnú smrť. Starší ľudia ešte poznajú modlitbu, aby nás Boh uchránil od náhlej a nekajúcej smrti. Dnes si väčšina ľudí želá skôr opak – zomrieť v spánku. Aby to nebolelo, aby nikoho neobťažovali.
Voľakedy sa písali knihy o príprave na smrť. Dnes také knihy nájdeme len ťažko, rovnako ako ťažko nájdeme ľudí, ktorí sa na smrť pripravujú.
Dnes nikto neumiera na to, že „sme smrteľní“ – takmer každý dostane diagnózu: zlyhalo srdce, obličky, lekári… Akoby sme sa chceli nabudúce lepšie pripraviť na tieto príčiny, a tak smrť minimálne oddialili.
Menia sa aj postoje k pohrebným obradom – už i u nás pribúda ľudí, ktorých príbuzní odprevadia bez obradu.
Mnohé z týchto posunov sú pochopiteľné, niektoré i dobré, niektoré nezmeníme… Je dobré si uvedomovať, že to, čo sme dnes prijali ako svoj postoj, pre ľudí zajtrajška nemusí platiť.
Ak sa pozrieme do Biblie, aj tam objavíme vývoj myšlienok o smrti a o tom, čo nasleduje po nej. V najstarších knihách Biblie sa posmrtný život veľmi nespomína. V iných sa opisuje akési smutné skladisko duší, nazývané „šeol“. Až v mladších knihách sa hovorí o individuálnej záchrane aj za hranicou smrti.
Preto je dôležité pripomenúť si, čo vlastne o tom hovoril Ježiš. Ak by ste v jeho slovách hľadali vyjadrenie, že v okamihu smrti duša opustí telo a potom prebýva na nejakom inom mieste, asi by ste neuspeli. To nie je celkom jeho reč. To je skôr grécka filozofia, ktorou si pomáhame vytvoriť nejakú predstavu. Spoločným menovateľom Ježišovho rozprávania je dôvera v Boha. Neuvádzal presné popisy, nedával definície. Len vyzýval k hlbokej dôvere v Boha.
Pre mňa z toho plynie pokora. Nie automatická istota, ktorú možno cítiť za dnešnými výrokmi, ako: „Už je vo svojom športovom nebi“, „Už je vo svojom hereckom nebi“… V pokore dúfame, že sa k nám Boh prizná tak, ako sa priznal k svojmu Synovi.
Z Ježišom hlásenej dôvery v Boha pre mňa plynie tiež akýsi návrat zo záhrobných tém späť na zem: ak sa dovolávame dôvery, potom je na ňu potrebný dôvod. A ten je, že sa snažíme byť blízkymi Bohu, že sa snažíme kráčať jeho cestami.
A do tretice z dôvery v Boha – na ktorú nás vyzýval Ježiš – plynie i posila do prekonávania našej bolesti pri strate blízkeho človeka.
Ak sa v týchto dňoch budeme modliť za svojich zosnulých, obnovujeme v sebe vzťah lásky k nim. Obnovujme si aj dôveru v Boha a ochotu kráčať jeho cestami.