2. 2. 2025 – Obetovanie Pána
Naši birmovanci mi položili otázku, či verím v osud alebo v náhodu. Najprv som celkom nevedel, kam tou otázkou mieria. Ale ďakujem za ňu, pretože som sa musel zamyslieť.
Všetci vieme, že niečo je v živote dané a nijako to nezmeníme. Môžeme to nazývať osud. Sem patrí to, že sme všetci smrteľní, a čo ako by sme chceli, nezmeníme to. Toto ohraničenie – a mnohé podobné – musíme len prijať. Avšak je veľmi veľa toho, pre čo sa môžeme rozhodnúť, čo si môžeme vybrať. To nie je dané. Tak to vidím a tak to vidí i kresťanstvo. Mám na to pre mňa pekné prirovnanie: Osud je ako rám. Ten je daný. Čo však doň vložíme, to už je na nás.
S náhodami sa v živote stretávame všetci. Je zaujímavé uvedomiť si, akú malú pravdepodobnosť majú mnohé náhody, ktoré sa nám stanú. Jedným z prvých, kto začal počítať pravdepodobnosť, bol v 16. storočí taliansky matematik Gerolamo Cardano. Bol závislý na hrách, teda gambler. Chcel si vypočítať, ako sa ľahšie dostať k výhre. Objavil však teóriu pravdepodobnosti. A je zaujímavé všímať si tieto čísla. Dôležitejšie však je všímať si náhody nášho života, premýšľať nad nimi, nechať sa posunúť.
Mám na to príklad stredoškoláka, ktorý veľmi rád jazdil na bicykli. Jeho rodičom sa to však až tak veľmi nepáčilo. Zdalo sa im, že by mal viac času venovať škole. Raz, keď sa vrátil aj s bicyklom domov, zo stromu mu spadol na hlavu orech. Ešte v zelenej šupe. A on začal premýšľať, čo to znamená. Samozrejme, že mu hneď prišlo na um, ako sa jeho rodičom nepáči, koľko času venuje bicyklu. A rozhodol sa s tým niečo robiť. Je to príklad, ako nevyriešime, prečo sa stala nejaká náhoda, ale tá náhoda nás môže viesť k uvažovaniu.
A je to veľmi blízke k výrazu „nechať sa viesť Duchom Svätým“. Tak sme počuli aj v dnešnom evanjeliu (Lk 2, 22 – 40), že staručký Simeon prišiel do chrámu vedený Duchom Svätým. Bolo to práve vtedy, keď tam priniesli štyridsaťdňového Ježiša. Niekto by to opísal ako náhodu. Ale svätopisec v tom vidí prácu Ducha. A rovnako je to aj so starenkou Annou. Dobre vnímať to, čo život prináša, môže úzko súvisieť s tým, aby sme sa nechali viesť Božím Duchom.
V Jeruzalemskom chráme Ježišovi rodičia robili to, čo im kázal Zákon. Prvorodenec totiž patril podľa Starého zákona Pánovi. Jozef a Mária sa podriaďovali náboženským a kultúrnym zákonom tej doby. Niesli dieťa do chrámu a prinášali predpísanú obetu. V jednoduchosti toto všetko prijali.
Pre mňa je tam však dôležitejší odkaz. Odkaz na nádej, ktorú niesli starčekovia Simeon a Anna. V čom spočívala ich nádej? Nebola v tom, že by nemali zomrieť. Ani v tom, že ich vnúčence budú mať čo jesť. Ani v tom, že prichádza zázračný happy end. Oni ospevujú Božiu slávu, ktorá sa zjavila a ktorú mohli uvidieť. A že sa táto sláva ukazuje aj v ľudských dejinách. Aj v tých nedokonalých dejinách. Keď si to povieme inak, tak ospevujú, že je možné vidieť a zažiť Božiu múdrosť, dobrotu… Túto nádej by sme nemali stratiť ani my. Mali by sme sa učiť vidieť ju uprostred našich dejín. A mali by sme byť jej spolupracovníkmi. Nech už prichádzajú do našich životov akékoľvek náhody.