2. 3. 2025 – 8. nedeľa v cezročnom období
Ak chcem trochu vysvetliť dnešné evanjelium (Lk 6, 39 – 45), musím sa vrátiť o dva týždne späť. Vtedy sme totiž počúvali Blahoslavenstvá v ich menej známej verzii od evanjelistu Lukáša. Je to verzia spojená aj s „beda“. Ježiš vtedy označil za šťastných ľudí chudobných, prenasledovaných a plačúcich. Je jasné, že nechválil chudobu, prenasledovanie a plač. Ale docenil tých, ktorí to dokážu uniesť, pochválil ich postoje. Veď aj my si vážime ľudí, ktorí obstoja a nenechajú sa zlomiť – či už smútkom, bezmocnosťou alebo zlobou.
Minulú nedeľu sme pokračovali v čítaní tohto Ježišovho pohľadu na šťastie. A bolo to ešte náročnejšie – o postoji k nepriateľom. Opäť Ježiš vyzdvihol ľudí, ktorí sa napriek nepriateľstvu nenechajú opantať zlobou, nevracajú úder úderom.
Dnes sme v tomto čítaní pokračovali.
Všimnite si, že keď Ježiš hovoril o šťastí, nebol to prísľub, že zajtra bude všetko dobré, zajtra bude svet bez chudoby, prenasledovania, bolesti, smútku, všetci budú k sebe dobrí… Nič také nesľuboval.
Dnes sme počuli otázku, či môže viesť slepý slepého. A my všetci vieme, že neraz aj vedie. A bude to tak aj v budúcnosti. Veď aj keď to nie je zo zlého úmyslu, vždy znova sme jeden druhému ako slepý, ktorý posúva druhého do jamy. Nemusí to byť zo zloby, ale jednoducho preto, že sme ľudia a robíme chyby, nevidíme správne.
A počuli sme druhú otázku: Prečo vidíme smietku v oku druhého a nevidíme brvno vo svojom oku? Ak dnes máme pocit, že vieme byť zlí na druhých, ak máme pocit, že sú ľudia hyperkritickí, tak nám Ježišova otázka môže pripomenúť, že to tak aj bývalo a aj bude bývať.
Ale prečo je to tak? Jedna z odpovedí – ktorá mňa osobne dosť oslobodila – je, že kritickosť je naša evolučná výhoda. A nielen naša, ale všetkých zvierat. Oveľa citlivejšie reagujeme na nebezpečenstvo. Oveľa rýchlejšie sa šíria zlé správy. Oveľa viac si pamätáme zlé skúsenosti. A to je aj dobre, je to na to, aby sme sa nebezpečenstvu vyhli. Z tohto sa rodia aj naše kritické pohľady.
Problém je však v tom, že naše evolučné výhody, všetky naše pudy sa môžu niekedy aj zblázniť. Tak sa z kritického pohľadu – ktorý je vo svojej podstate a v správnej miere dobrý – môže stať jediný pohľad, prehnaný pohľad. Nezabudnime, že správna kritika by mala pomôcť budovať, nie ničiť a zdrvovať.
Druhý dôvod, prečo vieme byť nadmieru kritický, nám pripomínajú psychológovia. Najmä tí zo školy C. G. Junga. Hovoria o našej projekcii – teda premietaní – vlastného tieňa na druhého človeka. Možno ste to mnohí zažili, že vás niekto obvinil, že ste napätý a nervózny. A vy ste sa tak vôbec necítili. Práve ten človek, ktorý vás obvinil, bol napätý a nervózny. Ale premietol to na vás, z vás si spravil premietacie plátno. Takto vieme zo seba preniesť na iného svoj tieň, teda to, čo nechceme mať v sebe, ale v podvedomí tušíme, že to v sebe máme. Preto je dobré, keď nás niekto či niečo rozčuľuje alebo hnevá, položiť si otázku, čo to je vo mne, čo vyvoláva hnev.
Dnešná Ježišova reč smerovala k tomu, čo máme vo svojom srdci. Opäť, nesľúbil nám, že zajtra bude všetko v poriadku. Ale vedie nás k premýšľaniu nad šťastím napriek nedokonalým okolnostiam. Chce nás priviesť k tomu, aby sme si strážili, čím je naše vnútro naplnené. Aby v ňom víťazilo dobro. Aby sme nečakali, že dobro sa zrodí v tých druhých a potom môžeme byť spokojní aj my. Kiež by to tak bolo. Ale dôležité je nečakať a strážiť si dobro v sebe. Napriek všetkému zlému.