Povedať, že Kristus je Kráľ neba i zeme, znie možno veľkolepo. Ale pripomeňme si opatrnosť, s akou sa v Biblii s týmto titulom pre Ježiša zaobchádza. Za prvú skúsenosť spojenia Ježišovho života a kráľovského titulu môžeme považovať udalosti po tom, ako Ježiš rozmnožil chlieb a tým nasýtil zástup. Ľudia si vtedy povedali čosi ako „urobme ho kráľom, potom budeme mať dostatok chleba bez námahy“. Ježiš vtedy od nich odišiel. Ani to nekomentoval, ani to neprijal. Potom sa na jeho kráľovský titul pýtal pri výsluchu Pilát. Vtedy Ježiš povedal niečo ako „ty to hovoríš“, ale pridal, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta. Potom titul kráľa visel na popravisku – tak ako sme to počúvali dnes – na jeho kríži. Dodajme, že to bol posmešný nápis. Potom, po zmŕtvychvstaní, keď sa prihováral apoštolom, použili i také slová, že mu je daná všetka moc na nebi i na zemi, preto aby išli učiť a krstiť…
Len málokto má dnes nejakú skúsenosť s reálne vládnucim kráľom. Ale takýto titul je dôležitý napr. pre rozprávky. Odborníci na význam takéhoto typu rozprávania hovoria, že je to tzv. archetyp celého človeka, ktorý ovláda sám seba, nie je ovládaný inými silami a v mnohých prípadoch dokáže vládnuť aj nad okolím. Pre človeka môžu byť podobné postavy dôležité – môžu nám pripomenúť, že aj vo vnútri každého jedného z nás je priestor vlastnej dôstojnosti, nad ktorým nemá nikto moc, pokiaľ mu ju nedáme.
Králi v rozprávkach zväčša prichádzajú s mocnými riešeniami. Opis Ježiša ako kráľa, všetko to, čo už som pripomenul, to, čo sme dnes čítali v evanjeliu, nezodpovedá takémuto riešiteľovi, ktorý zvonka všetko vyrieši.
Vo štvrtok v rámci pripomenutia si výročia boja za slobodu v 89-om roku, bola v Prahe spomienková sv. omša. Slúžil ju najmladší český biskup Tomáš Holub. V príhovore upozornil (či premýšľal) nad pokušením dnešných čias: nechať všetko na inštitúcie, dôverovať, že všetko vyriešia za nás. S týmto pokušením súvisí pokušenie neukázať svoju tvár, nezdvihnúť svoj hlas. Súhlasím s týmto upozornením. Kiežby inštitúcie zabezpečili spravodlivosť, solidaritu, dobrú spoločnosť. Ale nepôjde to bez čo najväčšieho počtu ľudí, ktorí sú schopní zdvihnúť svoj hlas a nastaviť svoju tvár aj vtedy, keď to nie je príjemné.
Práve toto posolstvo sa u mňa zmiešava aj s posolstvom sviatku Krista Kráľa. Ak si predstavíme dnešný úryvok evanjelia, tak môžeme vidieť Ježiša na kríži, je vyzlečený zo šiat, možno dokonca nahý. Priťahuje pohŕdavé pohľady. Ale ukázal seba samého, neskryl svoju tvár v zápase o pravdu, v zápase o svoje hlavné posolstvo: posolstvo lásky až do krajnosti.
Pod Ježišovým krížom sa môžeme pohrávať so štatistikou: 50% lotrov na kríži sa obrátilo! Teda ten jeden, ktorý ho žiadal, aby si na neho spomenul v jeho kráľovstve. Tých 50% môže byť pre nás pripomienkou, že to neboli všetci. A s najväčšou pravdepodobnosťou to nikdy nebudú všetci, ktorí prežijú ľútosť a túžbu po zmene svojho života. Ale podstatná otázka, ktorá môže byť ako odkaz dnešných slov, je: Ja som na správnej strane?
V Otčenáši sa okrem iného modlíme „príď kráľovstvo tvoje“. To nie je prosba za zmenu zvonka, za akési mávnutie čarovného prútika, ktorý všetko zabezpečí. Predovšetkým je to naše opakované prihlasovanie sa k Ježišovmu životnému programu.
Peter Cibira