20. 8. 2023 – 20. nedeľa
Dnešné liturgické texty (Iz 56, 1. 6-7; Ž 67, 2-3. 5. 6+8; Rim 11, 13-15. 29-32; Mt 15, 21-28) nesú spoločnú myšlienku: spása je pre všetkých. Spomínali sa tam všetky národy, Pavol uvažoval nad spásou svojho izraelského ľudu.
Katolícke vierovyznanie, ku ktorému sa hlásime, nesie vo svojom názve tiež túto ambíciu: byť pre všetkých, zastrešiť všetkých. Pretože, tak ako vieme, slovo „katholikós“ znamená univerzálny, teda všeobecný. Paradoxné však je, ako sa toto slovo môže stať zdrojom rozdelenia, teda nie zastrešenia všetkých. S tým sa v dejinách často stretávame. Ak sa totiž týmto slovom označí nejaká jedna skupina ľudí, jedno náboženstvo, potom sa nutne musí hovoriť o tom, čo sa pod týmto slovom skrýva. Vznikne tak systém definícií a náuky a to už začína byť dištancovaním sa od každého, kto to nemyslí a nevyznáva podobne. Teda napriek ambícii katolíkov byť univerzálnymi veriacimi je to v praxi veľmi ťažké. Ale aspoň si chceme pripomenúť, že túto ambíciu všeobecnosti či univerzálnosti nesieme. A to napriek všetkému rozdeľujúcemu.
V dnešnom evanjeliu (Mt 15, 21-28) sme mohli vidieť Ježiša vo chvíli prelomového rozhodnutia, že on nie je len pre svojich súkmeňovcov, ale aj pre cudzincov, teda pre pohanov. Pre mňa sú dôležité tri postrehy.
1. Všimnime si prosiacu ženu. Ona jasne vyjadruje, že boj medzi dobrom a zlom u svojej dcéry nemá vo svojich rukách. Takéto priznanie pokladám za cenné a potrebné. Iste, moderný človek chce mať všetko vo svojich rukách, snažíme sa o to a opak sa priznáva ťažko. Ale potrebné to je. Dokonca to môžeme označiť za akýsi predpoklad k hlbšiemu vnímaniu ľudí. Ak sa vôbec môžeme pokúšať hovoriť o niečom všeobecnom pre ľudstvo, tak je to práve čestné priznanie, že sme svedkami boja dobra a zla a že dobro nemáme celkom vo svojich rukách. Nepadá z neba, nerastie samo. Musíme po ňom túžiť, teda oň aj prosiť a snažiť sa oň.
2. Ježiš sa spočiatku tváril ako farizej. Ešte aj dnes, keď si tento úryvok čítame, asi nás zamrazí, ako sa to správal k trpiacej žene. Tvrdo ju ignoroval. A vieme, že ignorovanie či ticho ako reakcia na niekoho – to vie byť veľmi agresívne. Často je to hrošie, ako keď nám niekto povie niečo nepríjemné. Vysvetliť Ježišovo správanie sa dá tým, že nastavoval zrkadlo správaniu a mysleniu farizejov. Oni sa vlastne takto stavali k pohanom. Mali ich za menejcenných. Ale neboli to len farizeji. Aj nás by v mnohých našich postojoch zamrazilo, keby nám niekto, podobne ako Ježiš farizejom, ukázal naše správanie v takomto zrkadle. Napriek všetkej svojej modernite si často ani neuvedomujeme, akými predsudkami sme opradení. Napriek všetkému presvedčeniu o univerzálnosti, teda všeobecnosti viery, sme často ďaleko od toho, aby sme všetkých ľudí vnímali ako svojich bratov a sestry.
3. Žena sa nenechala uraziť ani odradiť. Hovorí krásne slová o odrobinkách, ktoré padajú zo stola pánov a môžu ich zjesť aj šteňatá. My dostávame ďaleko viac ako odrobinky. Každý deň, znova a znova. Len je potrebné vidieť to, doceniť to a byť za to vďačný.
Teda tri postrehy pre nás: vedieť si priznať, že nemáme všetko vo svojich rukách, vedieť túžiť i prosiť o to, aby dobro víťazilo; rozpoznať predsudky vo svojom myslení a byť si vedomý, že každý je dieťaťom Nebeského Otca, teda našou sestrou či bratom; byť vďačný za všetko, čo dostávame.
Peter Cibira