Pripomeniem zoznam zlých ľudských vlastností, o ktorých hovorili dnešné čítania: prenasledovanie spravodlivého, jeho mučenie či týranie, žiarlivosť, žiadostivosť, rozbroje, boje, využívanie všetkého na vlastnú náruživosť… (1. čítanie: Mud 2,12.17-20; 2. čítanie: Jak 3, 16-4,3). Ten zoznam by sme vedeli doplniť aj sami. A možno by bol celkom dlhý: krádeže, prepadnutia, zdierania, vydierania… Existuje viacero kníh, ktoré sa trápia otázkou, kde sa to všetko v človeku berie. A právom sa tým trápia, pretože aj dieťa, ktoré sme sa snažili slušne vychovať, sa môže vymknúť, aj priateľ, ktorému sme verili, sa môže zmeniť na nepoznanie… Ani obsiahle knihy nedokážu však dať dostatočnú odpoveď na otázku, kde sa to v človeku berie!
Z tohto môžeme prejsť k evanjeliu (Mk 9,30-37). Nie, že by nám úplne odpovedalo na predkladanú otázku, ale niekoľko postrehov k nej prináša. V evanjeliu sme zachytili Ježiša, ako rozpráva o svojej budúcnosti – o utrpení, smrti i zmŕtvychvstaní. Ale zachytili sme tam aj apoštolov, ktorí o toto rozprávanie nestoja. Bola to pre nich ťažká téma. Venujú sa radšej tej svojej – kto z nich je väčší. Už toto je však podobné našim životom: či nepočúvame sťažnosti, že nikto nechcel počuť varovania analytikov pred tým či oným ťahom, ktorý prinesie vojnu či iné krízy? Nepočúvame o tom, ako ľudia neberú vážne varovania pred zlým jednaním voči prírode, ale aj voči sebe? To všetko je spoločenský svet. Ale podobne neraz povieme o sebe samých: keby som bol počúval, čo mi hovorili! A povieme svojim najbližším: keby si bol počúval, toto sa nemuselo stať! Sme podobní apoštolom a oni sú podobní nám. A ani tu nevieme, prečo je to tak, že človek nechce počuť jasné varovania pred tým, čo prinesie jeho jednanie v budúcnosti.
Apoštoli sa namiesto témy budúcnosti venovali svojej veľkosti. Vlastne sa hádali o moc. A opäť sú v tom podobní aj ľuďom dnešnej doby. Podvedomá túžba po moci tu bola, je a bude. A ľudstvo to vie. Aby sme tú túžbu trochu skorigovali, máme v civilizácii nastavené viaceré mechanizmy. Patrí sem napr. šport, ktorý dovoľuje ukázať svoju prevahu nad iným. Je to však spojené s pravidlami, ktoré by mali zaručiť, aby sme si neublížili. Podobne fungujú rôzne spoločenské hry. V nich nemusí ísť o fyzickú moc a prevahu, ale o schopnosť viac a šikovnejšie pracovať s kúskom šťastia. Podobne funguje princíp univerzity – od stredoveku tam boli diskusie, kde sa mohla presadiť sila argumentu a logiky. Aj tu sú pravidlá, ktoré majú zaručiť, aby druhý nebol zničený. Podobne fungujú pravidlá trhu, ktoré majú umožniť presadenie sa šikovnejšiemu, ale aj zabrániť zneužitiu, okradnutiu a zničeniu druhého človeka, podobne funguje právny systém… To všetko má ľudstvo, aby túžbu po moci dostalo do koľají, aby ju nepustilo z uzdy. Ale napriek všetkým týmto pravidlám to nie vždy funguje a moc je neprestajne aj pokušením.
Za povšimnutie stojí, že Ježiš dnes svojich apoštolov neskritizoval. Ich túžbu po moci, ich hádku, ich nepočúvanie zobral ako fakt. Možno práve preto, že to jednoducho je súčasťou človeka. Namiesto kritiky im vysvetľuje, hovorí o tom, že skutočná autorita je založená na službe spoločenstvu. Potom si vypomáha dieťaťom, berie ho do stredu a hovorí o jeho prijatí. Len pripomeniem, že keď dnes počúvame o prijatí dieťaťa, počúvame to inak, ako ľudia v Ježišových časoch. My si skôr predstavíme naše deti a našu ambíciu do budúcnosti cez ne. V Ježišových časoch bolo dieťa ako najmenej vážený člen spoločnosti. Dokonca sú zápisy, kde sa hovorí, že v zlom čase sa majú najprv najesť rodičia, až potom deti. Toto si my už celkom ani nevieme predstaviť, ale na základe tohto môžeme predpokladať, ako to asi počúvali Ježišovi súčasníci. Ježiš vlastne svojim apoštolom hovorí: keď slúžite spoločenstvu (nie svojej ambícii a svojej moci), keď viete brať ohľad aj na najslabší článok reťaze, vtedy je vaša autorita a vaša námaha hodnotnejšia. Vtedy pracuje pre celok, pre budúcnosť. Vtedy je to viac, ako vaše vlastné presadenie sa.
Toto všetko môže vyznievať ako veľmi slabá a krehká reč v porovnaní s tým, že nikto nevie dostatočne zodpovedať otázku, kde sa berie zlo. Je to len reč! Zla je veľa a oproti nemu akoby stála chabá výzva, chabý poukaz na dieťa. Ľudstvo však voči mnohému má iba rozprávanie, opakovanie toho, čo je hodnotnejšie a lepšie. Bez tohto opakovania hrozí, že sa naša túžba po prvenstve, po moci úplne vymkne z rámca toho, čo by malo byť. Práve preto, že často máme len slovo a rozprávanie, je veľmi dôležité toto pripomínanie nevzdať.
Peter Cibira