Približne pred dvadsiatimi rokmi zomrel vo Francúzsku známy človek André Frossard. Vyrastal v ateistickej rodine, jeho otec bol jedným zo zakladateľov Komunistickej strany Francúzska. Mladý André sa hlásil k jasnému ateizmu. Raz sa stalo, že ho priateľ požiadal, aby na neho počkal v aute, kým on na chvíľu zabehne do kostola. Z chvíľky sa stala dlhá chvíľa, a tak sa André rozhodol ísť do kostola pre svojho priateľa. Vošiel dnu vo chvíli, keď sa slúžila omša a prebiehalo práve premenenie. Kňaz ukazoval hostiu a všetci ľudia kľačali. A zrazu sa udialo niečo veľmi zvláštne. Mladým mužom prenikla akási sila, ktorá ho nútila kľaknúť si a on, napriek svojmu doterajšiemu postoju, bol zrazu preniknutý vedomím, že je tu Boh a že Boh existuje. Neskôr o tom napísal knihu s názvom Boh existuje, ja som sa s ním stretol.
Keď si to takto povieme, môže to vyzerať veľmi jednoducho. Možno si zastenáme, že takú jednoduchú cestu, žiaľ, zväčša nemáme. Ale je potrebné zdôrazniť, že ani pre Frossarda to nebolo celé. Toto bol len zážitok, pocit. Potom začala druhá fáza, keď musel nad tým všetkým premýšľať, keď musel hľadať odpovede na svoje ateistické otázky, keď musel hľadať Boha, ktorý sa nehlásil len takýmito jasnými pocitmi, keď sa musel viere učiť… A táto fáza je dôležitá. Ak sa život Andrého Frossarda zmenil, tak táto druhá fáza bola v tej zmene nemenej dôležitá ako jednorazový zážitok.
Dnešné evanjelium (Lk 9, 28-36) akoby hovorilo o podobnom zážitku, tentoraz zážitku troch apoštolov. Sú svedkami Ježišovej modlitby na hore Tábor, ale aj sami zažili niečo, čo si asi nevedeli celkom vysvetliť. Niečo na pomedzí zážitku, videnia, sna… A na týchto apoštoloch môžeme tiež vidieť, že tento zvláštny zážitok nespôsobil, že by z hory ihneď odchádzali ako zmenení ľudia. Môžeme si všimnúť, že nevedia správne reagovať: Peter chce stavať stany, ale samotné Písmo túto výpoveď hodnotí, že nevedel, čo hovorí. Odkaz tohto biblického rozprávania nájdeme na konci príbehu: Toto je môj vyvolený Syn, jeho počúvajte! Znovu je to odkaz nie na špeciálny zážitok ale na Ježišovo slovo, na proces načúvania, premýšľania. Aj pre apoštolov načúvanie a premýšľanie nad Ježišovým slovom bolo časom skutočnej premeny. Rovnako ako aj pre nás. Zo zvláštneho zážitku premeny Krista zostal odkaz na jeho slovo, ktoré premieňa človeka.
Je vôbec potrebné, aby sa človek snažil o premenu, aby niesol v sebe slová, nad ktorými treba premýšľať? Predpokladám, že vaša odpoveď bude pozitívna. Ale nie všetci ľudia na zemi by sa pridali. Za všetkých takýchto ľudí spomeniem mladú, asi dvadsaťročnú ženu, nad ktorou sa trápi jej mama. Ona má štyri deti, ale toto je odlišné. Dievčina či mladá žena sama popisuje, že zmysel života vidí iba v tom, aby sa zabavila. Ale to nie je len ľahkovážne vypustená veta. Tá veta sa prejavuje na jej vzťahu k práci, kde je lajdákom, na jej vzťahu k súrodencom a rodičom, na jej vzťahu k peniazom, ku chlapcom… Všetko je to len pre zabavenie sa. Viete si asi predstaviť bolesť matky, ktorá toto všetko vidí a nevie to na dcére zmeniť. Iste, dôvodov, prečo je dcéra takáto, môže byť veľa. Ale ja to spomínam ako jeden z príbehov, kedy sa na nás podpíše svet so svojimi pokušeniami. Nevieme tejto matke poradiť, čo má robiť. Aj ona už skúsila asi všetko. Ale tento príbeh nám môže pripomenúť, ako je dôležité nastavovať (dlhodobo, vždy zas a znova) svoje postoje. Ako je potrebné nechať sa premieňať. Tá premena nenastáva zväčša v jedinom okamihu, ale je výsledkom zápasu, hľadania, načúvania a premýšľania. My na to máme aj dar evanjelia. Len je potrebné, aby sme ho vpúšťali do svojho premýšľania.
Náš svet formuje ľudí. Odkaz dnešného evanjelia je, aby sme sa nechali formovať aj Ježišovým posolstvom. Kvôli ľuďom, s ktorými žijeme i kvôli sebe. Kvôli správnym postojom.
Peter Cibira