21. 5. 2023 – 7. veľkonočná nedeľa
O niekoľko týždňov máme koniec školského roka. Žiaci a študenti už asi cítia tlak na ich výkon. Výsledok, ktorý má odmeniť usilovných a motivovať menej úspešných, bude vysvedčenie. Je to náš spôsob hodnotenia. Všetci však vieme, že známky nie sú tým hlavným cieľom. Chceli by sme, aby deti čítali s porozumením, nielen aby čítali. Aby poznatky vedeli použiť, nielen aby ich vedeli opakovať.
V evanjeliu sme dnes opäť počuli (Jn 17, 1-11) časť Ježišovej reči na rozlúčku. Ako pri vysvedčení, aj on trochu hodnotí a trochu motivuje. Ale hlavne sa vracia k tomu, čo považuje za najdôležitejšie.
V tomto hodnotení a náznaku dôležitého hovorí, že ľuďom zjavil poznanie Boha. Záležalo mu na tom, aby sme mali poznanie Otca. Ale tak ako pri vysvedčeniach, ani tu nie je podstatné, že sa prihlásime k viere, že pripustíme existenciu Stvoriteľa… Podstatné je to, že z tohto vedomia Otca by sme mali žiť, mali by sme z toho čerpať. Tak ako Ježiš žil vo vedomí prítomnosti Otca. Viera nie je len presvedčenie, názor. Oveľa viac súvisí so zdrojom, z ktorého čerpáme silu a orientáciu pre život. Ide totiž o napojenie sa na zdroj života, na toho, ktorého princípom je neprestajné dávanie sa, milosrdenstvo, láska. Ktorý chce pekný svet a ktorého oslavou je jeho stvorenie. Teda aj – a predovšetkým –človek. Ide o pripodobňovanie sa tomuto zdroju, stávanie sa jeho obrazom.
Druhá poznámka o tom, čo sa mi zdá dôležité z dnešného evanjelia, je to opakujúce sa slovo: „sláva“. „Zjavil som tvoju slávu“, „osláv ma“… Ježiš vo svojej záverečnej reči vyhlasuje, že žil na Božiu slávu, že ju ukázal.
Čo je to sláva? My, moderní ľudia, sme asi v pokušení predstaviť si, že je niekto známy a obdivovaný. Tak to však celkom nebude. Ak chceme niekoho osláviť, nemusí stačiť, že zverejníme, čo si na ňom vážime a v čom je skvelý. To je len reklama. Tá nemusí byť vždy príjemná pre toho, koho chceme osláviť. Ak chceme niekoho osláviť a s ním sláviť, tak sa snažíme urobiť mu radosť. Môže v tom byť i to, že hovoríme o jeho pozitívnych vlastnostiach, môže v tom byť, že mu kúpime darček, ktorý ho poteší. Môže v tom byť, že mu urobíme hostinu, kde budú pri ňom jemu blízki ľudia a zaznejú príjemné reči. Podstatné však bude urobiť mu radosť. To je osláviť.
Dnes je to trochu zabudnutý princíp kresťanskej duchovnosti, ale predsa je to stále dôležitý princíp: žiť na Božiu slávu. Osláviť Boha svojím životom. My smerujeme svoje životy zväčša k tomu, aby sme si splnili svoje sny, aby sme boli úspešní, obdivovaní… Ale môžu prísť chvíle, kedy nič z toho nemáme, nič z toho nám nestačí. Žiť na slávu Boha je niečo iné. Tu nejde o uspokojenie seba, svojej rodiny… Nemusí to byť zlé. Ale žiť na Božiu slávu sa môže stať orientačným bodom, keď si uvedomíme malosť ostatných našich túžob. Tam už človek nekrúži len okolo seba a nie je závislý na tom, či je slávny aj v očiach ostatných.
Z dnešnej nedele si môžeme odniesť pripomienku, výzvu či túžbu prežiť svoj život tak, aby bol oslavou Boha. A môžeme si tiež položiť otázku, či môj život je oslavou Boha.
Peter Cibira