Existuje knižka „Deti píšu Bohu“. Sú v nej detské postrehy, otázky i modlitby adresované Bohu. V jednom liste je napísaná otázka: „Milý Bože, je pán farár tvoj kamarát, alebo sa s ním poznáš iba pracovne?“ Tento list môže byť dobrým odrazovým mostíkom k dnešnému evanjeliu (Lk 13, 22-30).
Počuli sme, ako Ježišovi niekto položil otázku, či bude málo spasených. V tejto otázke je vraj odozva diskusií, ktoré v Ježišových časoch viedli rabíni: Či bude spasený celý Izrael alebo len jeho časť? Čítanie Nového zákona nám naznačuje, že s podobnými otázkami sa pomerne často obracali ľudia na Ježiša: „Teraz už obnovíš kráľovstvo Izraela? Kedy príde posledný deň? Ako to bude v budúcom živote?“ Dejinami – minimálne od čias kresťanstva – sa vynárajú stále znova podobné otázky. Niektorí čakajú rýchly koniec sveta, iní si kladú otázku o množstve verných… A podobné otázky si kladieme nielen v náboženskom, ale aj v civilnom priestore: Bude ľudstvo schopné zachrániť sa, bude nás dosť na to, aby sme uchránili mier, civilizáciu…, budeme schopní spolupráce?
Niekedy by sme radi na podobné otázky počuli odpoveď, že všetko bude dobré. Iní by zas chceli hneď tresty pre všetkých, ktorí sa im nepáčia. Také jednoduché to však nie je.
Pripomínam, že v Starom zákone zväčša platil pre vodcov národa prísny zákaz spočítať bojaschopné vojsko. To bolo z dôvodu, aby sa viac ako na množstvo bojovníkov, viac ako na stratégiu a taktiku, viac ako na bojaschopnosť Izraeliti spoliehali na Boha, pokiaľ bojujú v jeho záujme. Poznám viacerých kolegov, ktorí si týmto usmernením pomáhajú, keď pozerajú na svoje malé stádo. A občas si tým pomáham i ja. I keď sa nedá vždy nerátať, predsa je dobré pripomínať si, že veci sú aj v Božích rukách.
Ježiš na otázku o množstve odpovedal viacerými obrazmi. Jeden z nich je obraz zatvorených dverí, pred ktorými ľudia volajú: „S tebou sme jedávali a pili, na našich uliciach si učil!“ Ale nestačilo to. Zrazu nestačilo odvolanie sa na to, že vedia o Ježišovi, alebo že ho poznajú. Pripomína mi to jedno dôležité prirovnanie Boha k svetlu. Svetlo ako také vieme zachytiť len v spojitosti s predmetmi. Osvetľuje nám priestor a predmety v ňom, ale samo svetlo nevieme zachytiť. Podobne je to s Bohom – nie každý ho vie vyznať, nie každý ho chce vyznať. Ale v ňom vidíme svet a život. Podstatnejšou otázkou nie je samo svetlo, ale to, či dobre vidíme. A tak sa vlastne otázka z úvodu, či bude málo spasených, dostáva do inej podoby: Vieme správne vidieť život, jeho potreby, vieme rozpoznať v človeku brata…?
Podobný obrat urobil v evanjeliu aj Ježiš. Neodpovedal, či bude spasených veľa a či málo. Ale autora otázky viedol k premýšľaniu, po akej ceste kráča, akou bránou vchádza.
Aj obraz o úzkej bráne má svoju silu. Už samo toto slovné spojenie evokuje niektoré veci. Napr. asi pre väčšinu z nás to akosi automaticky znamená, že je potrebná aj námaha. Alebo ešte iné – úzka brána si vyžaduje vedomý postoj. Teda uvedomovanie si, kadiaľ kráčam a čo treba robiť. Ak vbehneme do širokej a otvorenej brány, často si ju ani nevšimneme. Ale ak ideme napr. do jaskyne a musíme si dávať pozor, aby sme sa neoškreli, aby sme zle nestupili, tak vchod do nej si uvedomujeme a zapamätáme. A to sa mi zdá podstatné. Uvedomovať si problémy sveta, uvedomovať si, po akej ceste sám kráčam, všímať si to – to je základ k hľadaniu správneho života.
Vrátim sa teraz k spomínanému listu. Chlapec sa pýtal, či je pán farár naozaj kamarát s Pánom Bohom. My si môžeme odkaz tohto evanjelia zapamätať aj tak, že nás pozýva, aby sme sa stali skutočnými kamarátmi či priateľmi pre Boha. Teda nielen tými, ktorí sa na neho odvolávajú a jeho dovolávajú, ale na ktorých sa môže On spoľahnúť či obrátiť.
Peter Cibira