22. 1. 2023 – 3. nedeľa
Jedno príslovie hovorí: „Ak dvaja robia to isté, nie je to vždy to isté.“ Dnes sme počuli Ježišovu prvú kázeň (Mt 4, 12-23) pozostávajúcu z jednej vety: „Robte pokánie, priblížilo sa Božie kráľovstvo!“. Tú istú vetu používal aj Ján Krstiteľ, ale vôbec to nebolo to isté.
Ján, ako vieme, príchod Božieho kráľovstva vnímal ako súd a ako prichádzajúce tresty. Jeho „robte pokánie“ znamenalo: „Vyhnite sa týmto trestom.“ Ježiš hovoril o milosrdnom a láskavom Bohu. To je veľký rozdiel.
Predstavte si, že by som sem dnes prišiel a povedal: „Ľudia, nebojte sa, o chvíľu to bude medzi nami dobré. Bude tu radosť, spokojnosť, láska, vo svete spravodlivosť, solidarita, ochota byť si blízko…“ Asi by ste si pomysleli, že sú to prázdne frázy. Pritom ale vieme, že toto všetko je v moci človeka. Len človek to má na dosah ruky. Je to v našich možnostiach. A iba v našich. Záleží na tom, čo necháme vyrastať z nášho vnútra. Nie je to len na vonkajších okolnostiach.
Takto asi pôsobilo Ježišovo ohlasovanie blízkosti Božieho kráľovstva. Boh sa zmilúva, pozýva, odpúšťa. Je to tu. Len sa tomu treba otvoriť. A v tom je rozdiel oproti Jánovi a jeho strachu z trestu.
Prečo však i Ježiš nabádal na pokánie? Nestačí sa len otvoriť, tešiť sa a čakať?
Páči sa mi jeden obraz, kde sa Boh prirovnáva k Slnku. K tomu slnku, ktoré dáva teplo, svetlo, je životobudičom. Ak by sme však nepripravení vybehli na slnko a boli tam 8 hodín, spáli nás. Aj na toto blahodarné Slnko sa treba pripraviť. Je to zvláštne, ale človek nie je vždy disponovaný byť v blízkosti dobrého človeka. Asi je pre nás výčitkou. A nie sme disponovaní byť v blízkosti úplnej Dobroty, Pravdy a Krásy. Aj na to sa treba pripraviť. Preto to pokánie – ako nastavovanie sa na Božie kráľovstvo, ktoré môže klíčiť aj teraz.
Môžeme si však povedať, že predsa žiadne veľké hriechy nerobíme. Snažíme sa. A možno aj celý život. Tak prečo stále o pokání? Ako ho máme konať a v čom?
Vždy je čo vylepšovať, len to nie je vždy jednoduché rozpoznať. Ale pomôcť nám môže aj dnešné evanjelium. Dvaja z budúcich apoštolov práve opravovali siete, keď ich Ježiš povolal. Je to dobrá symbolika: opravári sietí! Pokojne to môžeme zobrať ako program pre nás.
Slovo „sieť“ má dnes veľmi široký význam a je často používané. Mnohí z nás používajú sociálne siete. A celý svet je tým zosieťovaný. Nie je to náhoda, že je tu to slovo. A v anglickej verzii „net“ je to ešte častejšie. Sme na internete, teda na „nete“. Takmer všetko sa deje cez „net“. Len táto technologická možnosť, žiaľ, neznamená, že sme si bližšie. Tie siete vieme využívať aj na to, aby sme skutočné siete trhali.
Príklad, aj keď negatívny, môžeme sledovať v dnešnom 2. čítaní (1Kor, 1, 10-13.17). Už minulý týždeň sme začali počúvať list apoštola Pavla Korinťanom. Začalo to veľmi vznešene: „Vám, svätým v Korinte…“ Mohlo by to navodzovať dojem, že išlo o ideálne spoločenstvo. Ale pokračovalo to dnes: „Prečo sú medzi vami rozbroje, že ´ja som Pavlov´, ´ja Apolov´, ´ja Petrov´?“ Išlo o zvestovateľov viery, o isté spôsoby myslenia, isté školy, ku ktorým sa poslucháči hlásili. Oni mali možnosť zažiť veľkých ľudí. Ale nepomohlo im to k jednote. V konečnom dôsledku ich to rozdeľovalo.
To je pokušenie pre všetkých ľudí. Aj my, čo sme tu v kostole, sme niečo zažili. Niečo vieme, niečo sme pochopili, niečo cenné čítali, niekoho dôležitého počúvali… To nie je málo. Máme možnosť použiť to na utvrdzovanie vlastnej identity, na vyhranenie sa voči ostatným. Je tu však aj možnosť používať to na budovanie spoločného dobra.
Odporúčam z dnešného premýšľania nad evanjeliom položiť si otázky: Nepoužívam aj ja slová, ktorá siete skôr trhajú, ako opravujú? Nemám zažité také spôsoby správania premýšľania? Čo môžem urobiť, aby som siete okolo seba opravoval a nie trhal?
Peter Cibira