Sú naše dnešné dane spravodlivo a primerane nastavené? Je naše právo vždy správne, teda spravodlivé? Funguje naša demokracia ako ten najlepší spoločenský systém? Som presvedčený, že každý z nás by vedel vymenovať aspoň desať vecí, ktoré nie sú ideálne. A všetci vieme i to, že zlý systém kazí ľudí – núti ich, aby v ňom fungovali. A všetci nejakou svojou kvapkou umožňujeme, aby zlý systém fungoval. Lenže čo sa s tým dá a má robiť?
Toto všetko som spomenul, aby som naznačil, že celými dejinami viac-menej riešime podobné otázky. A nevieme ich uspokojivo vyriešiť. V dnešnom evanjeliu je tiež otázka o daniach (Mt 22, 15-21). Pripomínam, že Izraelitov to mohlo trápiť dvojnásobne. Pri platení dane je takmer vždy prítomná otázka o jej spravodlivosti. A pri dani, ktorá sa spomína v evanjeliu, išlo aj o pocit pokorenia. Táto daň nešla do národnej pokladnice, ale do pokladnice okupantov. Jej príjem sa nepoužíval na veci verejné, ale na obohatenie cisára. Keby Ježiš povedal, že daň netreba platiť, mohli by ho ľahko obžalovať a odovzdať Rimanom. Keby povedal, že ju treba platiť, pravdepodobne by sklamal mnohých ľudí, ktorí sa takouto daňou cítili pokorení. Ježiš zvolil odpoveď, ktorá nie je jednoduché „áno“ či „nie“. Nebál sa moci. To nakoniec vidíme na celom jeho príbehu. Neskrýval sa, neutekal, nevyhýbal sa. Takže jeho odpoveď nie je čistá diplomacia. Odpoveď „dávajte cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie“ sa dá ľahko zneužiť. Používala sa ako výhovorka v režimoch, ktoré bojovali proti kresťanstvu. Výhovorka v tom zmysle, že je predsa legitímne, ak sa snažíme „zalepiť cisárovi oči“, ale vnútorne predsa takí nie sme. A môže to byť výhovorkou aj dnes: ak by slúžila na oddelenie času pre Boha a ostatného času. Ak by sme si povedali, že hodinu v kostole to vydržíme, aj sa pomodlíme, ale ostatný čas života si budeme robiť podľa seba. Avšak predpokladám a verím, že pre takéto motívy tu nie sme. Akcent Ježišovej odpovede leží na jej druhej časti: dať Bohu, čo je Božie. Ak začneme listovať Bibliu a hľadať, čo sa tam rozumie ako Božie, tak nájdeme výroky, ktoré hovoria, že Bohu patria nebo i zem, patrí mu človek a jeho život, patrí mu všetko. Všetko je Božie, napriek tomu, že rôzni „cisári“ majú svoje nároky.
Na Ježišovej odpovedi je však dôležité ešte niečo iné. A to je jeho suverenita, sloboda, s akou odpovedal. Ježiš sa v tomto dialógu ukázal skutočne ako slobodný človek. Nedal sa vmanipulovať do nastavenej schémy „povedz áno či nie“, ani do strachu zo sklamania poslucháčov, ani do strachu, že nebude hrdinom… Jeho sloboda pramenila jednoznačne z jeho vzťahu s Bohom Otcom. Bol slobodný od rýchlych riešení na zmenu sveta, slobodný od ľudských očakávaní. Ale slobodný nie tak, že nemusí nič dodržiavať, že môže všetko porušiť, všetko skritizovať… Toto môže byť dôležitým podnetom aj pre naše premýšľanie. Vieme, že žijeme vo svete, ktorý si nie vždy zaslúži naše „áno“. Vážime si ľudí, ktorí sa dokážu vzoprieť a nepridajú sa k väčšine, keď ona pácha neprávosť. Vážime si ich a obdivujeme, ale rozumieme aj tým, ktorí takúto odvahu nemajú. A hlavne: rozumieme aj tým, ktorí nevedia odhaliť čas, kedy treba povedať „nie“. Čo sa dá však urobiť s tým, aby človek bol slobodný, ale nie ako kritik voči všetkému, dokonca ničiteľ, negativista? Asi osvojiť si práve toto Ježišovo – budovať si slobodu vo vzťahu k Najvyššiemu Dobru. Zakotvenie v Bohu, či skôr neprestajná snaha o takéto zakotvenie, to je odrazový mostík k tomu, aby sme dokázali rozpoznať, kedy treba povedať „nie“ a kedy treba ešte čakať, pretože navrhované zmeny nie sú celkom tými Božími zmenami.
Peter Cibira