Na začiatku dnešného evanjelia (Mk 6, 30-34) zaznela Ježišova výzva pre apoštolov, aby si išli oddýchnuť.
Je čas dovoleniek a ja som v tomto týždni čítal v novinách článok o tom, aké sú najčastejšie príčiny hádok na dovolenkách. Sú to drobnosti: nenatankovaná nádrž, zle nastavená navigácia, iné predstavy o užívaní si dovolenky a o sporení financií… Drobnosti, ktoré však vedia spustiť aj celkom vážne hádky. Pri čítaní tohto článku mi však prichádzala na um iná otázka: To skutočne musíme v 21. storočí, v storočí slušných možností pre dovolenky, riešiť takéto malicherné problémy?
Asi ich musíme riešiť, pretože sú tu. A nielen to. Zdá sa, že otázka, ako sa má oddychovať, je stará ako ľudstvo samo.
Na počiatku kultúry zrodenej z Biblie je veľký výdobytok: voľno v každý siedmy deň. Teda zasvätenie každého siedmeho dňa. Veľkosť tohto výdobytku nie je ani tak v tom, že človeku pripomína potrebu oddychovať. Jeho dôležitosť spočíva skôr v tom, že do ľudskej práce a oddychu vnáša rytmus. Nejde ani tak o očakávanie dokončenia veľkého diela a po ňom nasledujúceho veľkého oddychu. Ide o rytmus, v ktorom sa pracovný čas pravidelne strieda s časom slávenia. Benediktínski mnísi to aplikovali na každý deň. Heslo sv. Benedikta „Modli sa a pracuj!“ praktizovali mnísi tak, že sa, myslím, sedemkrát za deň prezliekli a išli spievať žalmy. Rozdelili čas námahy a práce modlitbou, oslavou Boha. Nešlo v prvom rade o fyzický oddych, ale o pozdvihnutie hlavy, o naladenie sa. O nastavenie mysle. Snáď ani nie je potrebné pripomínať, že takmer všetko sa odvíja od nastavenia našej mysle.
Toľko k oddychu, ktorý by mal človeka pozdvihovať. Pri čítaní evanjelia zistíme, že ani Ježišova výzva na oddych pre apoštolov nedopadla ideálne. Keď Ježiš videl zástupy, ktoré sa tam zbehli, dal im prednosť pred oddychom. Dal prednosť životu. Opäť zásada, ktorú poznáme: život má prednosť. Aj keď si môžeme naplánovať a vysnívať čokoľvek, aj keď potrebujeme oddychovať, predsa je dobré, keď vieme dať prednosť životu a potrebám, ktoré život prináša.
Pri Ježišovej reakcii na zástupy ľudí, ktoré videl, môžu byť pre nás inšpirujúce tri slovesá: videl, zľutoval sa a učil. Sociológovia hovoria o ľuďoch našej modernej doby, že sú ľuďmi, ktorí chcú vidieť. Potrpíme si na tom, aby tovar v obchode bol esteticky zabalený, máme radi esteticky servírované jedlá, cez médiá pozeráme veľmi veľa do súkromia iných ľudí… Ale sme – podľa sociológov – aj ľuďmi, ktorí mnohé nechcú vidieť. Nechceme vidieť problémy, ktoré sú okolo nás, ktoré majú iní… Nechceme to preto, že by to bolo pre nás náročné. Ježišovo „vidieť“ viedlo k súcitu. Teda k rozpoznaniu toho, čo sú slabé časti životov ľudí okolo, k snahe pomôcť týmto ľuďom. V takomto prípade sa ani „poučovanie“ ľudí nejaví ako napomínanie či komentovanie, ale ako reč na pozdvihnutie. A opäť princíp, ktorý poznáme, ktorý je kresťanský i ľudský: skutočná cesta k iným vedie cez súcit. Cez rozpoznanie slabých miest, ktorým môžeme pomôcť. Skutočná cesta k ľuďom nie je len pozeranie alebo – naopak – zatváranie očí, ale ani len dávanie rád. Je to pochopenie, vcítenie sa. Až potom možno i dávanie rád.
Ak sa to pokúsim zhrnúť, tak dnešné evanjelium je pre mňa pripomienkou pozdvihnutia človeka. Či spomínaný oddych, či Ježišove životné rady – to všetko má človeka pozdvihovať. Nezáleží na tom, či páli slnko alebo prší. Jedno i druhé nás môže predsa robiť lepšími ľuďmi. Nezáleží ani celkom na tom, či máme dovolenku alebo sme v pracovnom vypätí. Jedno i druhé nás môže robiť lepšími ľuďmi. Ak si to uvedomujeme a ak to aj chceme. V tom je posvätenie času i posvätenie časom.
Peter Cibira