Niekdajší americký prezident Abraham Lincoln je autorom výroku: „Takmer každý človek je schopný obstáť v protivenstvách, ale ak chceš vyskúšať jeho charakter, daj mu moc.“ Skutočne sme neraz prekvapení, ako ľudia vedia čeliť protivenstvám, ako sa vie zmobilizovať a až znásobiť ich sila – fyzická i psychická – keď musia niečomu čeliť. V ťažkostiach sa vedia spojiť ľudia, ktorí si doposiaľ nevedeli prísť na meno. Celé dejiny ľudstva, všetky výdobytky môžeme vnímať aj ako vzoprenie sa ťažkostiam a protivenstvám. Ako vzdor ducha. Nie je to, samozrejme, bez ohraničenia, ale človek pod tlakom skutočne dokáže veľa. Obdivuhodne veľa. Druhá časť výroku však hovorí o skúške charakteru, o moci. Žiaľ, poznáme i to, ako sa zmenil kamarát, keď dostal vedúcu pozíciu, keď prišiel k peniazom, známostiam… Poznáme mnoho rodín, ktorých súdržnosť rozbilo práve to, že sa ľudia v nich začali cítiť ako mocní, samostatní a sebestační… Asi to skutočne bolo a bude, že moc i peniaze sú skúškou nášho vnútra, teda charakteru.
V prvom čítaní (Am 8, 4-7) sme počúvali kritiku proroka Amosa. Na kritickú reč od prorokov sme zvyknutí. Kritizujú a napomínajú relatívne bežne. U Amosa je pozoruhodné to, že jeho národ bol práve v akomsi zlatom veku. Teda vo veľmi dobrom období. Dlhodobo bol mier, fungoval obchod, ľudia bohatli. Dokonca zdanlivo veľmi dobre fungoval kult voči ich Bohu. Svätyne boli vyzdobené, prinášali sa obety. Ale prorok nešetril kritikou, pretože videl, ako mocní predávajú aj plevy z obilia, ako vedia predať svojho blížneho. A ako je kult podobný tým pohanským – priniesť obetu, aby sa darilo, ale bez toho, aby viera vplývala na život. Opäť jeden z príkladov, kedy moc i majetok boli skúškou a ľudia v nej celkom neobstáli, Napriek priaznivej dobe.
Nie je dnešok práve takouto skúškou?
Všetci poznáme biblické rozprávanie o Adamovi a Eve a tom, ako Eva vzala ovocie zo zakázaného stromu. Je to mytologický príbeh. A teda príbeh nielen o dávnej biblickej Eve, ale o človeku, o každom jednom z nás. Prečo vlastne Eva siahla po tomto ovocí? Veď s Adamom neboli hladní. Mali k dispozícii celý raj. Toto rozprávanie je o nás: človek siaha po nedovolenom a nesprávnom ovocí – bez toho, aby sme to vedeli dostatočne vysvetliť – jednoducho preto, že „môže“. Môže si niečo dovoliť, dokáže niečo urobiť, a tak si po tom siahne, dovolí si to, hoci vie, že to nie je správne. To je naše neprestajné pokušenie a nebezpečenstvo.
V evanjeliu (Lk 16, 1-13) sme počúvali príbeh, ktorý sa nevysvetľuje ľahko. Patrí k tým Ježišovým rečiam, ktoré sú provokatívne, vyrušujúce. Ježiš hovorieval aj tak. Dnes je problém v tom, že na konci podobenstva Ježiš pochválil nepoctivého správcu. Mohol Ježiš chváliť nepoctivosť? Patrí to k nemu?
Ježiš zjavne úmyselne hovoril provokujúco. A nech jeho slová aj zostanú ako provokácia pre naše myslenie. K dnešnému evanjeliu však môžeme dodať, že napriek provokatívnosti, predsa nechválil nepoctivosť. To by na konci nemohli byť usmernenia o vernosti v malom, aby sme boli hodnoverní vo veľkom. Chválil prezieravosť, priebojnosť, invenciu.
Provokujúce Ježišove slová sa nedajú vysvetliť jednorazovo. K dnešnému podobenstvu som čítal jedno vysvetlenie, ktoré hovorilo, že v Ježišových časoch bolo celkom bežné, že správcovia majetkov navršovali dane, aby sami zarobili. Teda žiadali nielen to, čo patrilo pánovi, ale pridávali si trochu aj svoju províziu. Ak by to bolo tak, potom je možné, že Ježišom spomínaný správca nebol nespravodlivý, keď škrtal úroky. Nespravodlivý bol predtým. Ale keď škrtal, možno sa len vracal na úroveň, ktorá pôvodne mala byť. Vracal seba i hospodárenie do normálu. Vracal sa k správnej miere, k harmónii života.
Je takéto vysvetlenie málo provokujúce? Som presvedčený, že v dnešných časoch je aj toto – vrátiť sa do normálu, vrátiť život do harmónie, vrátiť sa k tomu, čo má byť – veľkou výzvou. Výzvou k obráteniu, k prijatiu miery. Kiež by nás k takémuto kroku nemuseli prinútiť krízy a kritické javy.
Peter Cibira