22. 9. 2024 – 25. nedeľa v cezročnom období
Všetci dospelí sa učíme aj od detí. A nehanbíme sa za to. Dnes je to možno ešte výraznejšie – deti učia svojich starých rodičov a možno i rodičov pracovať s mobilom, s počítačom… Ale nielen takéto učenie mám na mysli. Ak deti počúvame a vnímame, musíme neraz prehodnocovať či dopĺňať aj svoje postoje. Práve tak je to v dnešnom evanjelium, kde Ježiš ukázal na dieťa; aby sme sa vedeli k nemu skloniť a aby sme sa z toho učili správnej ceste.
Avšak skôr, ako sa k tomuto dostanem, chcem upozorniť na jednu nenápadnú otázku: „O čom ste sa cestou rozprávali?“ Som presvedčený, že takáto otázka má psychohygienický i duchovný rozmer. Ak by sme si z dnešného evanjelia odniesli len to, že si budeme sledovať, o čom rozprávame a ako rozprávame, bude to stačiť. Naše slová totiž naznačujú, čo máme vo vnútri, čo sú naše témy a ako o nich zmýšľame. A je dobré si to kontrolovať.
Vrátim sa však späť k celému evanjeliu. A začnem skúsenosťou jedného kolegu zo školy. Boli to ôsmaci, ktorých sa pýtal, či má náš svet nádej. Je to štandardná téma pre ôsmy ročník. Kolega bol zaskočený, keď z 22 detí mu 21 dalo jednoznačnú odpoveď, že podľa nich náš svet nemá nádej. Ten posledný ôsmak povedal, že možno, snáď nádej ešte má. Prirodzene, kolega sa pýtal, prečo si toto myslia. Ako prvý dôvod nedostatku nádeje – a teda strachu – žiaci uvádzali ekológiu, teda to, ako je náš svet zničený a ohrozený. Druhý dôvod bola vojna. Strach z toho, že nás môže ohroziť.
Keď nad tým premýšľam, tak strach s vojny som v takom veku mal aj ja. A možno aj mnohí z vás. Pamätám si, že tento strach bol aj témou rozhovorov medzi mojimi rovesníkmi. Rozprávali nám totiž, že za našimi hranicami číhajú zlí imperialisti a akoby len čakali na to, kedy privrieme oči. Našťastie sa náš strach nenaplnil a dnes to skôr môžeme ponúknuť ako príklad toho, že nie všetko zlé sa musí stať. Strach z ekológie sme asi nemali. Aspoň nie až taký veľký. Vedeli sme, že sa v potokoch nedá kúpať, ale nevyvolávalo to ešte celosvetové otázniky.
V našich hlavách máme uložené tri základné reakcie na strach. Jedna je „zaspi“, tvár sa na mŕtveho chrobáka. Ďalšia je „utekaj“. A tretia „bojuj“. Po dnešný deň takto reagujeme na strach a ohrozenie – nemusí to však byť fyzický spánok, útek či boj. Môže to byť v iných rovinách – nechcieť vidieť, nezaujímať sa, trhať si svoj kúsok šťastia bez ohľadu na všetko okolo… Sú to však prirodzené reakcie, ktoré nesúdime. Môžeme premýšľať o tom, ktorá z nich je správna a nakoľko správna, ale je to pre človeka prirodzené.
Ježiš v dnešnom evanjeliu hovoril o svojom konci (Mk 9, 30-37). Malo sa to týkať aj jeho učeníkov, veď to zmení aj ich situáciu. Minimálne budú musieť vysvetľovať, prečo s takýmto učiteľom chodili, čo urobili, aby to dopadlo inak… A počuli sme, aká bola ich reakcia – hádali sa o tom, kto z nich je väčší.
Aj toto patrí k tým prirodzeným (aj keď nie ideálnym) reakciám. Učeníci utekajú od témy a bojujú o svoje postavenie. Pritom zápas o nejaké miesto v hierarchii nie je sám o sebe zlý. Hierarchiu potrebujeme, niekto je jednoducho lepší, niekto musí aj vydať rozhodnutie a iný poslúchať. Ak to povieme inak – mať svoje ambície nie je samé o sebe zlé. Len by to mali byť zdravé ambície, postavené na dobrom základe a prospešné aj pre iných.
Ježišova odpoveď na zápas učeníkov o naplnenie ich ambícií a o ich postavenie v hierarchii je veľmi pokojná. Neodmieta to, len ukazuje na potrebu služby. A potom ukazuje na dieťa, objíma ho a hovorí o jeho prijatí.
Čo znamená tento poukaz na dieťa? Predpokladáme, že aj vtedy boli deti milované. Tak ako dnes. Ale historici hovoria, že vtedy sa dieťa nebralo príliš vážne. Malo sa učiť od dospelých a keď dosiahlo primeraný vek, mohlo sa stať váženým členom spoločnosti. A práve tu vidím odkaz Ježišovho gesta – ak chceme mať zdravé ambície, ak chceme byť v hierarchii vyššie, je veľmi potrebné načúvať aj tým, ktorí nie sú braní vážne. Aj tým, ktorí sa nevedia presadiť, ktorým nedávame priestor na vyjadrenie…
V úvode som začal otázkou, či má náš svet nádej. Sám neviem, ako to s naším svetom dopadne. Ale určite všetci chceme, aby svet mal nádej. Berieme vážne strach detí, ale chceme, aby sa nenaplnil. Kristova cesta načúvania aj tým, ktorým nikto nenačúva, poctivého zvažovania, čo naozaj potrebujeme, je príspevkom k tomu, aby zdravá nádej zvíťazila.