Dnes by sa hodilo po evanjeliu povedať: „Počuli sme ťažké slovo Pánovo!“ Pretože aj neodporovať zlu zlom, aj milovať nepriateľov – to sú neskutočne náročné požiadavky (Mt 5, 38-48).
Biblia nám takmer stále prináša podnety, ktoré odporujú bežnej logike. Čítame v nej napr. o zázrakoch. Všetci pritom vieme, že svet sa riadi prirodzenými zákonmi. Ak tieto zákony poznáme, môžeme ich využívať na svoj prospech. Reč o zázrakoch sa v tomto kontexte javí zvláštne. Sú zázraky popretím týchto zákonov? Nemusíme to teraz detailne vysvetľovať, postačí, ak si uvedomíme, že rozprávanie o zázrakoch nás upozorňuje, že nepoznáme ešte všetko a nie je dobré podľahnúť presvedčeniu, že všetko dokážeme sami ovládať. Reč o zázrakoch odporuje našej logike, ale aj tak je dobre, že si tieto správy stále čítame. Podobne je pre človeka prirodzené, že skúša svoje možnosti. Snaží sa urobiť to, čo sa mu darí urobiť, čo môže. Reč o Adamovi a Eve sa v tomto javí ako príbeh, ktorý chce tomuto odporovať. Chce nás upozorniť na to, že nie je dobré siahať po všetkom, na čo dosiahneme. Niektoré veci sa jednoducho nemajú robiť, aj keď ich urobiť dokážeme. Alebo ešte iný príklad. Všetci vieme, že je dobré šporiť, a je zlé, keď nemyslíme na zajtrajšok. A predsa v Biblii nájdeme, ako Ježiš chváli chudobnú vdovu, ktorá posledné peniaze na svoje živobytie vhodila do chrámovej pokladnice. Odporuje to našej prirodzenej a dobrej snahe byť zodpovednými. Ale je dobre, že si opakujeme aj tento príbeh, pretože nás upozorňuje na to, že za istých okolností môže byť človek slobodný dokonca aj od tých základných a dobrých postojov.
Príbehy Biblie, ktoré idú proti našej logike, sú dôležité a dobré. Iste, vždy ide o mieru, o hľadanie správnej aplikácie biblických slov. Ale vyrušenie, ktoré tieto príbehy prinášajú, môže byť pre nás prospešné.
Dnešné evanjelium tiež prináša takéto „protipríbehy“. Nereagovať zlom na zlo je niekedy nemožné, niekedy veľmi ťažké. Ale je dobre, že si tieto slová opakujeme, že vyrušujú a spochybňujú naše čisto pudové reakcie. Rovnako je niekedy nemožné a vždy veľmi, veľmi ťažké pokúšať sa milovať nepriateľa. Ale je dobré, že si to aj tak pripomíname.
V druhom čítaní sme dnes počuli veľmi inšpirujúci obraz (1 Kor 3, 16-23). Apoštol Pavol nazýva kresťanov v Korinte, že sú Božím chrámom. Nenazýva chrámom jednotlivcov, ale spoločenstvo. A vôbec to nebolo dokonalé spoločenstvo, Pavol vedel o ich chybách, kritizoval ich. Ale napriek tomu ich spolu vnímal ako „stavbu“ na Božiu slávu. Tento obraz nám môže pomôcť aj pri vysvetľovaní dnešného evanjelia. Pretože ak by sme sa naučili brániť, odporovať zlu, ak by sme vedeli povedať nie – to všetko sú veľmi dôležité zručnosti – predsa by to bolo málo. Sme povolaní k vyššiemu. Sme povolaní k vytváraniu blízkosti, nielen bariér. Sme povolaní tvoriť, nielen sa brániť. K stavaniu spoločenstva, ktoré nie je len samo pre seba, ale aj na Božiu oslavu. A aj keď je to niekedy veľmi náročné, predsa je dobré, že si to pripomíname a premýšľame nad tým.
Dnes postačí, ak si odnesieme otázku: „Čo budujem vo svojom živote a vo svojom okolí?“ Teda či som nezostal len v štádiu obrany a úniku. Či sa snažím aspoň premýšľať nad tým, čo pozitívne môžem a mám vnášať do života.
Peter Cibira