23. 3. 2025 – 3. pôstna nedeľa
Najviac zneužitým slovom v dejinách je slovo Boh. Napr. na opasku nemeckých vojakov bol nápis „Gott mit uns“, na dolári je nápis „In God we trust“. V mene Boha sa viedli vojny, s výkrikom „Allahu akbar!“ neraz útočia teroristi. Nie je výnimkou, že sa na Boha odvolávajú politici, nie je zriedkavosťou, že si trpiaci človek musí vypočuť necitlivý výrok, že jeho utrpenie je Božia vôľa…
Preto by som sa rád trochu zastavil pri našom 1. čítaní (Ex 3, 1 – 8a. 13 – 15). Je to výnimočná stať Starého zákona, kde Boh zjavuje svoje meno.
Mojžiš po svojom úteku z Egypta žil asi 20 rokov pokojným životom pastiera a otca rodiny. Pri pasení stáda zažil nevšedný zážitok, keď videl krík, ako horí a horí, ale nevedel dohorieť. K Mojžišovi prehovoril Boh a žiadal ho, aby sa postavil faraónovi a vyslobodil svoj národ z otroctva. Mojžišovi sa nechcelo, hľadal výhovorky.
Ak sa pozrieme na tento rozhovor, nájdeme tam niekoľko veľmi dôležitých opisov, aký je Boh Biblie.
Odporúčam všimnúť si ako prvé, že biblický Boh je vnímavý na utrpenie. Tak sme počuli, že pozná utrpenie otrokov v Egypte, že doľahlo k Nemu ich kvílenie. Teda biblický Boh nie je oddelený od diania a od sveta, nesedí vo svojom nebeskom paláci. To je dôležité.
Druhé, čo si môžeme všimnúť, je, že Boh si pamätá. V dnešnom texte sa dvakrát odvoláva na Abraháma, Izáka, Jakuba, teda na Otcov, ktorých viedol. Neukazuje Mojžišovi seba, ale poukazuje na kroky jeho predchodcov, v ktorých môže Mojžiš vnímať Božiu silu a Božie pozvanie. Aj to je dôležité – pamätať si na to, čo bolo, vidieť cesty Božej záchrany v dejinách.
Mojžiš, aby sa vyhovoril, si pýta od Boha Jeho meno. Aby sa mu predstavil. Vtedy totiž bohovia mali svoje mená a oblasť svojho pôsobenia – ľudia vzývali boha plodnosti, úrody, dažďa… Ak však mali bohovia mená, ľudí to zvádzalo urobiť ich svojimi služobníkmi. Zavolať si ich, keď potrebujú to či ono. Boh Mojžišovi povedal i nepovedal svoje meno. Resp. vyslovil niečo, čo zaujíma vykladačov Biblie po dnešný deň. Odpoveď na Mojžišovu otázku o Božom mene bolo slovo JAHVE. Preklad tohto slova je: Ja som. V texte, ktorý sme dnes počúvali v kostole, to preložili: Som, ktorý som. A odborníci hovoria, že sa to dá preložiť aj: Budem s tebou. Teda budem s tebou v poslaní, ktoré ti dávam.
Nie je to klasické meno, ktorým by sme si mohli Boha privolať. Boh sa tu vlastne akoby zjednotil s existenciou. S tým, čo je, čo existuje.
Nie je jednoduché si to predstaviť, preto si ja osobne pomáham iným slovom a inou predstavou. Keď pozeráme na rastliny, povieme, že sú živé. Keď pozeráme na zvieratá a na človeka, povieme, že je to živé. Pritom ide o rôzne spôsoby života. Keby sa nás niekto spýtal, či vidíme život, museli by sme odpovedať, že nie. Nevidíme život, ale vidíme prejavy života – či už na rastlinách či na živočíchoch. Ale za tým všetkým, aj keď to má rôzne prejavy, predpokladáme život. Ak tomuto slovu dáme veľké Ž, potom nám to môže pomôcť pri vysvetľovaní Božieho mena. Boh, ktorý sa predstavil Mojžišovi, splýva s existenciou, preniká všetko. Tak ako život preniká všetko živé.
Ak je to však tak, ak dobre rozumieme slovu JAHVE, potom to nie je Boh, s ktorým môžeme manipulovať, privolať si Ho, keď niečo potrebujeme. Je to skôr všetko presahujúce bytie, ktoré akoby nás pozývalo na zjednotenie sa s Ním, harmonizovanie s Ním. Nie je naplnením našich predstáv, ale všetko preniká, spája, pozýva k zjednoteniu…
Z tohto môžeme prejsť k evanjeliu (Lk 13, 1 – 9). Ježišovi súčasníci prinášajú tému krutosti vládcu Piláta. Sám Ježiš k tomu pridáva príbeh tragického konca 18 ľudí v troskách veže. Z dialógu zaznieva otázka, či tí ľudia boli hriešni, keď sa toto všetko stalo. A za touto otázkou je možné tušiť otázku o Bohu – prečo to dopustil, za čo ich trestal…
Prvé, čo je dobré si všimnúť, je, že Ježiš jasne odmieta domnienku, že za ľudským nešťastím je Boží trest pre naše hriechy. Ani najväčší svätec nie je dišpenzovaný od toho, že by sa mu nič zlé v živote nemalo stať. Druhé si všimnime, že v tomto rozhovore o tragických udalostiach tej doby Ježiš nerozoberá vinníkov – či už Piláta, či nejakých „statikov“ veže v Siloe. Svojím podobenstvom o neplodnom figovníku úplne obracia pohľad iným smerom. Obracia pohľad na čas, ktorý sme dostali. Ktorý dostali jeho vtedajší poslucháči, ale aj my dnes. Niekedy nám naozaj nepomôže, že vieme zhodnotiť chyby ľudí, nájsť vinníkov. Musíme sa sami seba pýtať, čo môžeme robiť. A často nám zostane len táto Ježišova odpoveď – dobre využi čas, ktorý si dostal. Nepremárni ho zbytočnosťami.
Podobenstvo o neplodnom figovníku nám môže pripomenúť, že od figovníka sa neočakáva, že zarodí jablká či jahody. Očakávajú sa od neho figy. A čo sa očakáva od človeka? Odpoveď si musíme dať podľa toho, v čom sa nachádzame: ak je niekto otec, nech je dobrým otcom. Ak je niekto manžel a niekto manželka, nech je dobrým manželom a dobrou manželkou. Ak je niekto študent, niekto žiak, nech je dobrým študentom a žiakom. Ak niekto pracuje na nejakom svojom diele, nech dobre na ňom pracuje.
To je pozvanie aj k pôstnemu času, ktorý teraz prežívame. Pokánie, to je čo najväčšie zjednotenie sa s tým, ktorý JE, to je čo najlepšie prinášanie ovocia podľa toho, kým sme.