23. 4. 2023 – 3. veľkonočná nedeľa
Asi 15 až 20 km od nás je v lesoch náučný chodník, ktorý hovorí aj o histórii slovanského hradiska, ale aj o faune a flóre okolia. Pri čítaní informačných tabúľ o rastlinstve som si však uvedomil, že mi nestačí moja vysoká škola. Potreboval by som zameranie na botaniku. Je jasné, že tabule robili vedci – a vedcov si vážim a vážime – ale je jasné i to, že sa im nepodarilo vytvoriť zrozumiteľný text. Pretože preložiť vedecké poznatky do reči zrozumiteľnej pre široké publikum je tiež veda či umenie. A tak som si od spomenutých informačných tabúľ odnášal predovšetkým otázku: „Ako to spolu hovoríme? Čo robiť preto, aby sme si rozumeli?“
Niektorí moji známi opakovane hovoria, že sa dnes ľudia posúvajú v skokoch. Ak ste s niekým nekomunikovali pol roka či rok, pri stretnutí s ním často máte dojem, že je to úplne iná osobnosť. To preto, že zväčša sme na svojich sociálnych sieťach, komunikujeme s ľuďmi, ktorí majú podobné názory, utvrdzujeme sa vo svojom videní sveta. Keď sa po čase stretnú ľudia z iných komunikačných bublín, zrazu naozaj môže vyplávať pocit, že sa naše osobnosti veľmi zmenili a rozišli. A opäť tá istá otázka: „Ako spolu komunikujeme? Čo robiť, aby sme si rozumeli?“
Vo svete už desaťročia existuje diskusia o pomere medzi komunitným prístupom k životu a autonómiou. Teda, či je potrebné uprednostniť potreby celku pred vlastnou slobodou, či je potrebné brať ohľad, obetovať sa…, alebo ísť za svojím bez ohľadov na druhých. Filozof Charles Taylor sa zastáva oboch princípov a hľadá medzi nimi vyváženosť. Má však aj postreh, že zástancovia komunitného spôsobu dávajú oveľa viac argumentov, snažia sa presvedčiť, zatiaľ čo zástancovia autonómnej slobody v podstate nediskutujú. Akoby stačilo povedať: „Ja to tak chcem“ a nepotrebovalo to ďalšie argumenty. A opäť sa môžeme pýtať, ako komunikovať, keď sa jedna strana akoby ani nesnaží o komunikáciu.
Čítali sme dnes veľmi vzácne evanjelium (Lk 24, 13-35) o dvoch učeníkoch, ktorí rezignovali a odchádzajú z kruhu Ježišových učeníkov. Prežívajú sklamanie. Je tam veľmi veľa podnetov. Hlavné však je, že toto evanjelium má pripomenúť kresťanom všetkých čias, teda i nám, že Ježiš kráča s nami, aj keď si to neuvedomujeme. Na otázku: „Kde a ako kráča s nami?“ by nám história cirkvi povedala, že predsa vo sviatostiach, v ktorých ho prijímame. Ale mohli by sme pridať aj Ježišove výpovede: „Tam, kde sú dvaja či traja v jeho mene, tam je on medzi nimi,“ – a nemusí ísť o teológov, ale čisto o ľudí úprimne sa snažiacich žiť Ježišove postoje; Alebo tam, kde vieme podať pomocnú ruku núdznemu či pohár vody – Ježiš hovoril, že to jemu podávame; alebo tam, kde v človeku vidíme nielen človeka, ale svojho brata či sestru.
To všetko sú výpovede, ktoré je dobré si zas a znova uvedomovať. Ale v dnešnom texte celé rozpoznanie, že to Ježiš kráča s učeníkmi začalo jednoduchou otázkou: „O čom sa cestou rozprávate?“
Som presvedčený, že takto postavená otázka môže byť oknom, ktorým i my môžeme spoznať, že Ježiš kráča s nami. Ak si poctivo postavíme otázku, o čom najčastejšie rozprávam, aké sú moje témy, už toto môže viesť k istému nadhľadu nad sebou. Môže to byť zrkadlo, ktoré nás nasmeruje späť k poctivejšej komunikácii s tými okolo, ale môže to byť aj začiatok komunikácie s Bohom a vnímania jeho prítomnosti na našej ceste.
Peter Cibira