23. 6. 2024 – 12. nedeľa v cezročnom období
Ak nejaký biblický príbeh prekreslí maliar – umelec, je to vždy už meditácia. Do takého obrazu sa premietne, ako príbeh pôsobí na autora.
Mám v pamäti pred očami jeden obrázok búrky na mori. Autorka[1] si zjavne dala záležať, aby v tvárach a postojoch apoštolov – prítomných na člne – boli rôzne možnosti, ako na nás pôsobí strach. Na obraze môžeme vidieť dvoch apoštolov, ako usilovne a neúspešne zápasia z dotrhanou plachtou. Na nich strach pôsobil ako spúšťač aktivity. Je tam ale aj jeden apoštol, ktorý len pozerá cez okraj člna. Je zjavné, že už všetko vzdal. Je tam iný, ktorý akoby hrozil vlnám. Alebo ich víta a teší sa z adrenalínu? V strede lode je hŕstka nehybných apoštolov akoby prilepených k podlahe. A je tam jeden, ktorý sa obracia na Ježiša.
Tento obraz mi pripomína, že strach má rôzne podoby. Niekedy i takú, že by sme v prvej fáze nerozpoznali, že ide o strach – ženie ľudí do aktivity. Inokedy nás paralyzuje, robí smutnými či rezignovanými. Inokedy nás ženie do hnevu a agresivity…
Strach tu vždy bol a bude. A je aj dobrý – chráni nás. Ale vie byť aj zlý, ak nás paralyzuje a ovláda.
Niektorí hovoria, že náboženstvo výrazne pracuje so strachom ľudí. Ba, že dokonca vzniklo zo strachu.
Pamätám si, že keď som bol štvrták na základnej škole, prišla raz na hodinu pani učiteľka a začala s tým, aby sme sa prihlásili, kto chodí do kostola. Keď sme to urobili, začala svoje vysvetľovanie, že nás rodičia trochu klamú a že náboženstvo vzniklo zo strachu. Prvotný človek sa totiž bál. Napr. úderu blesku. A tak začal hľadať možnosti a robiť náboženské rituály, aby si nejako naklonil boha, ktorý vládne blesku. „Ale dnes vieme,“ pokračovala pani učiteľka, „že blesk je len elektrický výboj!“ Tak nám to vštepovala pani učiteľka.
U prvotných ľudí bol určite strach. Tak ako je aj u nás. Dnes však vieme, že v prvotných formách náboženstva nad strachom prevláda vďačnosť. Prvotný človek vedel, čo dokáže napáchať blesk. Ale mal aj skúsenosť, že predsa len prežil. Vedel, čo znamená hlad. Ale mal aj skúsenosť, že predsa niečo ulovil a niečo nazbieral. Vďačnosť je to, čo charakterizuje (aj dnes) zdravý náboženský postoj.
Možno ide len o malý posun v slovách a prekladoch. Ale o dôležitý posun. My sme dnes počuli, že „apoštolov sa zmocnil veľký strach“ a začali sa pýtať, kto je ten Ježiš. V českých prekladoch to nenájdete. Tam nájdete „padla na ně bázeň, veliká bázeň“. Bázeň súvisí s počiatočným náboženským postojom. Je v nej prítomné zrnko strachu, chvenia, ale aj príťažlivosti, obdivu, veľkosti. „Mať bázeň pred Bohom“ by malo patriť k našim postojom. Ale určite to neznamená strachovať sa. Skôr byť preniknutý jeho veľkosťou a majestátom.
Dnešné evanjelium nám snáď môže trochu pomôcť, aby sme sa nenechali opantať strachom. Aby sme neprestali dôverovať, že aj v búrkach súčasného sveta je Boh s nami. Aby sme sa nenechali strachom ani paralyzovať, ale aby sme ani neprešli do zbytočných aktivít či agresivity.
Pre mňa je obraz člna na rozbúrených vodách inšpirujúci. Keby sa tam písalo o nejakej pevnosti, okolo ktorej zúri nepokoj, asi by to zvádzalo k naivnému „všetko dobre dopadne“. Samé od seba. Ale byť na rozbúrených vodách v člne znamená, že aj pasažier musí pracovať. Aspoň udržať svoju rovnováhu, svoje ťažisko, nastaviť sa na pohyby člna. Áno, chcem opakovať, že dôverujeme v Boha, ktorý je pri našich zápasoch, ale chcem si opakovať i to, že je dôležité, ako stojím a ako spolupracujem.
[1] Anne Siefert