Mám známeho, ktorý vlastní rodinné vinárstvo. Má obrovskú, aspoň v mojich očiach, vinicu na troch hektároch. Celá táto plocha má závlahový systém. O chemické postreky nemá núdzu, o ľudí, ktorí sa starajú, tiež nie. A predsa môj známy hovorí: „Všetka technológia, znalosť a práca sú iba 20% úspechu. Zvyšných 80% je v rukách Božích.“
Tento výrok je pre mňa dôležitý, pretože priznáva, že ani v čase technológií a poznatkov nemáme prírodu vo svojich rukách. Občas sa nám príroda vymkne spod kontroly, občas nám pripomenie, že je stále mocnejšia ako my, aj keď niekedy na to zabúdame. To isté platí o celom živote. Nemáme ho, čo ako by sme chceli, celkom vo svojich rukách. Má svoje pekné stránky, má aj tienisté: ani to najkrajšie manželstvo nie je bez občasného zahryznutia si do jazyka, ani tá najpríjemnejšia práca nie je bez svojich plusov i mínusov, žiadna výchova nie je len pozitívna, bez negatív… Platí to jednoducho všade. Sv. Benedikt z Nursie, muž ktorý výrazne ovplyvnil našu západnú kultúru, neposielal svojich mníchov na rôzne miesta sveta s prvoradým cieľom niekoho obracať. Zdá sa, že jeho mnísi chceli len žiť tak, aby to bolo na česť Božiu, v zhode s Božou vôľou. Pre svojich nasledovníkov Benedikt zanechal návod na život v knižke Regula. Je tam samozrejme veľa usmernení, ale azda najsilnejšie vystupuje požiadavka na opáta – teda predstaveného kláštora – že má mať čnosť miernosti. Miernosť v práci, miernosť v pristupovaní k druhým, miernosť v používaní materiálnych vecí… Druhá výrazná požiadavka smeruje na všetkých mníchov: aby nereptali. Reptanie je pre Benedikta ako choroba, ktorá sa šíri a otravuje ovzdušie. Obe tieto usmernenia – aj čnosť miernosti, aj nereptanie – môžeme vnímať ako schopnosť prijať život aj s jeho tienistými stránkami. Iste je pre človeka veľmi dôležité, aby sa pokúsil zmeniť veci, ktoré zmeniť môže. Ale niektoré veci musíme len prijať, nemá zmysel nad nimi nariekať.
Dnes sme počúvali Ježišove slová o kúkoli a pšenici (Mt 13, 24-30). Pripomínajú, že príroda je skutočne taká – okrem pre nás príjemných a užitočných vecí prináša aj to, čo nám nie je dobré. Ale Ježiš toto podobenstvo povedal o ľuďoch. Reaguje ním na základnú otázku: Prečo je na svete zlo, ako sa k nemu postaviť? A varuje v ňom pred pokušením príliš rýchlo a raz navždy všetko vyčistiť podľa seba. V časoch reformácie sa o diskusiu s Lutherom pokúšal aj múdry a skromný človek Erazmus Rotterdamský. Snažil sa udržať si odstup od katolíkov i od evanjelikov. Odstup s cieľom, aby sa mohlo dosiahnuť zmierenie oboch strán. A Erazmus používal toto evanjelium ako napomenutie pred prudkými revolucionármi, ktorí by chceli všetko staré zmiesť zo sveta, i pred inkvizítormi, ktorí dokážu odsúdiť a umlčať všetko, čo nie je podľa ich predstáv. Erazmovi sa zmierenie medzi katolíkmi a protestantmi nepodarilo dosiahnuť (nakoniec vidíme, že toto rozdelenie trvá už 500 rokov). Sám musel prijať tento stav, ale aspoň sa pokúsil urobiť niečo pre jeho zmenu. Pre nás môže Erazmov príklad ostať ako kľúč k dnešnému evanjeliu: varovanie pre prílišných revolucionárov a inkvizítorov, ktorí by chceli svet len podľa seba. Kedy sa stávame takými inkvizítormi a revolucionármi? Najčastejšie vtedy, keď sa naše ideológie stanú jediným meradlom, keď prestane dialóg a načúvanie si, keď sa ideológia spojí s mocou nad druhými… Problém je v tom, že sa to môže stať takmer so všetkým: na takúto ideológiu sa môže zmeniť aj kresťanstvo – a história i súčasnosť dosvedčujú, že sa to stáva, na takú ideológiu sa zmenil komunizmus. Ale môže sa na to zmeniť aj veda, aj politika, aj túžba po zisku, v takomto duchu sa dajú čítať i písať dejiny…
Dnešné evanjelium nám teda pripomína, že dokonalý svet neexistuje a my to musíme tak prijať. Tiež nám pripomína, že existencia zla okolo nás nemusí mať za následok, že sa staneme sami zlými. A tiež nám pripomína, že správne rozlišovať medzi dobrom a zlom, spravodlivosťou a nespravodlivosťou je výkon, ku ktorému treba spomínanú náročnú schopnosť miery, odvahu k načúvaniu, hľadaniu pravdy.
Peter Cibira