Trochu sa vrátim do histórie kresťanstva. Bolo to v štvrtom storočí, keď rímsky cisár Konštantín Veľký zmenil dejiny kresťanstva z prenasledovaného náboženstva na náboženstvo prijaté, dokonca neskôr na hlavné náboženstvo Rímskej ríše. Cisár sa pripravoval na boj. A sníval sa mu sen, v ktorom videl kríž a počul hlas: „V tomto znamení zvíťazíš.“ A tak dal svojej armáde znak kríža. A vojaci skutočne zvíťazili. Tomuto cisárovi je kresťanstvo nesmierne vďačné, nastala preň úplne nová éra dejín. Predsa si však môžeme položiť otázku, či ten sen a „znamenie kríža“ pochopil pán cisár správne. Cez všetky tie pozitívne veci sa vkradli aj negatíva. Už pre samotného cisára sa stalo kresťanstvo aj politickým nástrojom, od jeho čias nejedna armáda a nejeden vojak boli označení znamením kríža, čo však vôbec neznamená, že by to bola dobrá armáda a dobrí vojaci. V znamení kríža sa udiali mnohé prenasledovania, ponižovania, zabíjania… Minule sme si hovorili, že v priestore viery môžu vyrásť aj mnohé predsudky… Pochopil teda Konštantín Veľký, pri všetkej vďačnosti, čo pre kresťanstvo urobil, dobre svoj sen?
Dnes sme počuli v evanjeliu (Jn 13, 31-33a. 34-35), ako Ježiš hovorí apoštolom, že ich budú poznať podľa toho, ako sa milujú. Hovorí o znamení lásky. Je to Ježišov základný príkaz, výzva. Je to iné znamenie, ako len nakresliť na stenu či inde kríž.
Žijeme v dobe, kedy to vôbec nie je jednoduché. Aj ľudia, ktorí boli nesmierne zaľúbení a sľúbili si, že budú pri sebe v dobrom aj v zlom, majú neraz s láskou problém. A ak to nie je také jednoduché medzi tými, ktorí boli včera zaľúbení, ako to vôbec očakávať v spoločnosti, v politike, v obchode… Čakali by sme aspoň snahu o korektnosť, ak už nie snahu o pochopenie druhého, ale nie je to časté, aby sme sa aj dočkali. To znamenie skutočnej lásky nie je viditeľné. Ani medzi kresťanmi, nie to ešte v celom svete.
Ježiš svoju výzvu či príkaz povedal v situácii, keď z večeradla odišiel Judáš. Ježiš vedel, že si ide po svojich tridsať strieborných, že ho ide zradiť. Ale napriek tomu, a práve v takejto situácii, odovzdal svoj najzákladnejší odkaz – milujte sa ako som vás miloval ja!
Matka Tereza, ktorú asi poznáme všetci ako misionárku lásky, ktorá pomáhala zomierajúcim a opusteným ľuďom v indickej Kalkate, bola aj rehoľníčkou. Páči sa mi jej výrok: „Voľakedy som si myslela, že ľudí treba presvedčiť na vieru. Neskôr som pochopila, že ľudí treba hlavne milovať. A láska si obráti, koho chce!“ Spomínam tento výrok ako náznak toho, čo snáď poznáme viacerí: človek svojím dozrievaním neraz dospeje k tomu, že niet inej cesty pre svet, niet inej nádeje, ako to, že sa budeme snažiť o spoločnú lásku – alebo aspoň o pochopenie, o korektnosť, o čestnosť…
Nie sme v časoch, ktoré by príkazu lásky priali. A sami vieme, že vôbec nie je jednoduché tento príkaz naplniť. Ale aj dnes to slávime – slávime, že nás niekto na túto cestu upozornil, že napriek všetkej neschopnosti vieme o tejto ceste, že napriek všetkej neschopnosti ju pokladáme za základnú pre ľudstvo.
Peter Cibira