25. 5. 2025 – 6. veľkonočná nedeľa
Dnešná doba dostáva mnohé prívlastky. Niektorí ju označujú ako dobu umelej inteligencie, iní ako dobu sociálnych sietí, internetu, technológií alebo ako dobu tekutej modernity. Dávame jej tieto prívlastky podľa toho, čo najviac zaujme našu pozornosť.
Len veľmi ťažko by sme našli človeka, ktorý by našu dobu označil ako dobu pokoja. Takýto prívlastok si sotva zaslúži, pretože nepokoj v rôznych formách sa na nás tlačí zo všetkých strán.
V evanjeliu sme však počuli Ježišovo slovo, že nám zanecháva pokoj (Jn 14, 23 – 29). Počas celých dejín cirkvi sme to chápali tak, že to nebol odkaz a dar len pre tých, ktorí to počuli, ale že je to biblický odkaz a dar pre všetkých, čo sa hlásia k Ježišovi. Preto premýšľam nad tým, ako to Ježiš myslel alebo tiež kde je ten pokoj, ktorý nám sľúbil.
Na začiatku je dobré si uvedomiť, že tieto slová zazneli vo večeradle, keď odtiaľ odišiel Judáš, aby Ježiša zradil. Ježiš vedel, čo ho čaká. Práve to je udivujúce, že človek, ktorý vie, že o pár hodín zomrie na popravisku, hovorí o pokoji a necháva nám pokoj ako jeden zo svojich posledných odkazov.
Už toto nás môže upozorniť, že pod Kristovým pokojom sa nemyslí sladké ničnerobenie ani život bez napätí a konfliktov, ani stoický prístup k utrpeniu.
Že skutočne nejde o pokoj bez napätí a konfliktov, ale o niečo iné, na to sme mali veľmi silný príklad v 1. čítaní (Sk 15, 1-2.22-29) Išlo tam o prvý apoštolský snem. Tým vlastne začala cirkevná tradícia v sporných otázkach zvolávať koncil. Prvý apoštolský snem sa konal asi v roku 49, teda asi 16 rokov po Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní. Naznačuje to, že už po takej krátkej dobe sa cirkev ocitla v zložitej situácii. Pribúdalo totiž kresťanov z pohanstva, ktorým Mojžišove zákony nič nehovorili. Tak sa dostala do popredia vážna otázka, či je skutočne obriezka potrebná k spáse. A spolu s ňou aj ostatné Mojžišove zákony. Obdivujem apoštolov. Keď si predstavím, že boli vychovávaní k úcte k týmto zákonom a tradíciám, keď si predstavím, že na viacerých miestach Písma čítali, že tieto zákony sú posvätné a nemenné, že vytvárajú ich národnú identitu a sú potvrdzovaním zmluvy s Bohom,… muselo to byť pre nich veľmi náročné. Biblia priznáva, že prišlo k sporu a k nie malej hádke. Ale i tak sa dokázali zastaviť, zamyslieť a hľadať podstatu. Obdivuhodné, že neskončili tým, že sa má Antiochia jednoducho podriadiť Jeruzalemu, neskončili rozkolom, dokázali sa vzdať zaužívaného a nájsť základné pravidlá platné pre všetkých. A nebolo to spojené so sankciami, ale s konštatovaním: „Ak sa budete tohto chrániť, budete konať správne!“
V mnohom by sme sa od týchto ľudí mohli inšpirovať, ako viesť konštruktívny dialóg. Hovorím to však ako príklad toho, že Kristov pokoj neznamená bezkonfliktovosť ani nenáročnosť.
Čo je teda ten pokoj? Ježiš hovoril, že to nie je pokoj, aký dáva svet. Treba priznať, že aj svet sa snaží o pokoj. Niekedy možno len rečami, niekedy možno nie celkom správnymi prostriedkami. Ale keď sa snažíme o bezpečie, prosperitu i spríjemnenie života, je to hľadanie a vytváranie pokoja. Nakoniec, my všetci sme tento svet a snažíme sa vytvoriť si domov, snažíme sa zažiť niečo pekné. Nie je to málo. Je to dôležité a kiež by sa i tieto snahy o pokoj darili.
Kľúč k tomu, ako chápať, že Kristus hovorí o inom pokoji, mi poskytol jeden rozhovor s bývalým politikom, spisovateľom, vysokoškolským pedagógom, ale aj angažovaným veriacim človekom Jánom Sokolom. Jeden novinár sa ho pýtal, či si myslí, že filozofia môže dať niečo náboženstvu. Jeho odpoveď bola, že určite áno. Ale pokračoval, že si myslí, že filozofia nikdy nenahradí náboženstvo. To preto, že filozofia vymýšľa a konštruuje, zatiaľ čo náboženstvo prijíma a ďakuje. Jan Sokol bol typický takýmito krátkymi a výstižnými pomenovaniami. Pre mňa je to kľúč, ako rozumieť Kristovmu pokoju. Alebo je to jedno z vysvetlení jeho pokoja. Pokoja, ktorý nestojí na tom, čo sme vymysleli a vytvorili. Ale ktorý stojí skôr na prijatí života takého, aký je – napriek tomu, že sa nezhoduje celkom s našou predstavou o ňom… A vďačnosť – to je ako otváranie dvierok pokoju napriek všetkému, čo život prináša.