Uplynul týždeň modlitieb za jednotu kresťanov. Dnes sa už vieme – my, rozdelení kresťania – aspoň trochu spolu stretávať, modliť sa a aj si načúvať. Predsa však je toto rozdelenie aj po 500 rokoch stále problémom. Pápež Ján Pavol II. kedysi dostal otázku, či vníma reformáciu ako tragédiu alebo ako požehnanie. Povedal, že ako oboje. Jeho odpoveď je zrozumiteľná – vzhľadom na to, že rozdelenie prinieslo aj mnoho nových a inšpirujúcich pohľadov, je to požehnanie. Ale vzhľadom na rozdelenie, ktoré trvá stáročia, je to tragédia. Martin Luther chcel pôvodne reformovať katolícku cirkev. Kvôli chybám na oboch stranách však prišlo k jej roztrhnutiu. Cirkev bolo potrebné reformovať. Sv. Augustín hovoril, že Cirkev musí byť stále reformovaná. Len asi nie tak, ako v časoch reformácie.
Dnes sme počúvali evanjelium o začiatku Ježišovho pôsobenia (Mt 4, 12-23). Pokojne by sme toto evanjelium mohli označiť za nadpis nad celým Ježišovým učením, nad všetkými jeho skutkami, nad jeho ukrižovaním i vzkriesením. Naznačuje to najdôležitejšie, na čom Ježišovi záležalo.
Všetko to teda začalo v Galilei. Toto územie Izraela bolo z viacerých dôvodov podceňované. Ježiš začal tu, nie v Jeruzaleme, zvolil si za svojich apoštolov rybárov, teda nie učencov z vtedajšej jeruzalemskej univerzity. Aj to je symbolické – novému prístupu, novému učeniu sú viac otvorení ľudia, ktorí sa nepasujú za dokonalých znalcov, ktorí nie sú na výslní. Pritom títo rybári neboli hlúpi, len nepatrili k hornej triede.
A Ježiš začal rozprávať: „Robte pokánie, priblížilo sa totiž Božie kráľovstvo!“ Toto je ten nadpis jeho pobytu na zemi.
Robiť pokánie – pre niekoho to môže vyznievať tak, že máme stále plakať nad svojou hriešnosťou. Hriešni sme, aj plakať nad tým treba. Ale určite to nemá byť cieľom života, určite nie je dobré len stále plakať nad sebou. A tiež asi nestačí, že si to občas v kostoloch pripomenieme. Robiť pokánie, kajať sa, to je preklad, ktorý zaviedol sv. Hieronym na prelome 4. a 5. storočia. Hieronym je autorom prekladu, ktorý sa stal ľudovým, tzv. Vulgáty. My sme dnes počúvali práve tento preklad. Ale niekoľko storočí po Hieronymovi začali učenci opäť listovať v pôvodnom gréckom texte. Napr. Erazmus Rotterdamský priniesol iný preklad: „Premeňte sa, zmeňte zmýšľanie.“ Toto je asi bližšie aj dnešnému človeku. Meniť zmýšľanie, dozrievať, stále sa učiť…, to už sú výzvy, ktoré môžeme počuť aj v dnešnom nenáboženskom prostredí. A sú to dobré výzvy. Ak by totiž človek uviazol v presvedčení, že všetko už vie a všetko koná dobre, bol by to začiatok úpadku. Meniť myslenie k správnejšiemu je pre človeka veľmi potrebné.
Ježiš spája potrebu zmeny myslenia s prichádzajúcim Božím kráľovstvom. Ak prichádza Božie kráľovstvo, prichádza Božia vláda, prichádza Boh. A my sa môžeme pýtať: Neučíme sa snáď a neveríme snáď, že Boh je tu stále? Prečo by mal teda prichádzať? Iste, Boh je tu stále. Ale dať akcent na to, že je stále prichádzajúci, stále klopkajúci na dvere nášho spoločenstva aj individuálnych sŕdc, je veľkým prínosom. Predstava Boha, ktorý tu jednoducho je, by nás mohla viesť aj k tomu, že si svoje životy žijeme akosi mimo neho. Ale predstava Boha, ktorý prichádza, nás stavia do aktívnejšej podoby. Ježišovo hlavné ohlasovanie voľakedy teda znelo, že Boh prichádza. Ale rovnako tak znie jeho posolstvo aj teraz.
Čo však znamená to, že prichádza? Ako prichádza? Biblická tradícia nás učí, že netreba čakať s pohľadom obráteným do neba. Ani s pohľadom očakávajúcim prevratných mesiášov. Biblická tradícia učí, že Boh prichádza vtedy, keď v človeku vedľa nás sme schopní rozpoznať brata či sestru. Biblická tradícia učí, že Boh prichádza v núdznych ľuďoch, teda v tých, ktorí potrebujú sklonenie sa k nim, pochopenie, pozdvihnutie, úctu… Teologická tradícia z toho vyvodzuje i to, že Boh prichádza aj v hlase umlčaných, v hlase obetí dejín, ktoré volajú minimálne po tom, aby sa už nedialo to, čo sa dialo im.
Čo znamená, že Boh prichádza, sa pokúsim opísať na príklade sv. Františka Saleského. Pripomenuli sme si ho v uplynulom týždni. Do histórie sa zapísal ako hlboký, obetavý a hlavne láskavý človek. František bol ako dieťa ovplyvnený kalvínskym učením. Kalvín učil, že je vopred dané, kto bude vykúpený. Tí ostatní sa môžu snažiť, ale nepomôže to. Františka takýto postoj tak prenikol, že pochyboval o svojom živote. To môže byť blízke mnohým ľuďom aj v dnešnej dobe: pochybnosť o zmysle života, o vlastnej hodnote… Raz pri modlitbe Františka preniklo vedomie, že Boh ho miluje. A keď ho miluje, potom aj všetko, čo sa mu v živote deje, je vlastne pre neho dobré.[1] Tu začala obrovská premena Františkovho života. Predpokladám, že práve tu je aj zdroj jeho neúnavnosti napriek všetkým ťažkostiam, aj zdroj jeho láskavosti voči ľuďom.
Táto epizóda je jedným z príkladov toho, že Boh prichádza. Žiadne zázraky na nebi. Oveľa viac je svetlom do otázky o zmysle vlastného života, ale aj do otázky, ako sme si navzájom bratmi a sestrami.
Peter Cibira
[1] https://cs.wikipedia.org/wiki/František_Saleský