26. 2. 2023 – 1. pôstna nedeľa
„Karneval skončil, je čas odložiť masky!“ – tak začal svoj pôstny príhovor jeden kolega. Samozrejme, potom uviedol na správnu mieru, že nemyslí karnevalové masky, ale tie, ktoré nosíme v živote – aby sme dobre vyzerali pred inými, aby sme urobili dojem… A neraz máme masky aj sami pred sebou – nechceme veľmi prijať pravdu o sebe… Ak nám pôstny čas trochu pomôže pozrieť pod masku, určite to bude dobré a ozdravujúce. A prajem nám to.
„Pozrieť sa pod masku, ako niekto vyzerá“ – to prinášajú aj dnešné liturgické texty. Ten prvý (Gn 2, 7-9; 3, 1-7a) hovoril o prvých ľuďoch, a teda vlastne aj o nás. Oni neobstáli a často sa to stáva i nám – tak ako to pripomenul druhý text (Rim 5, 12-19). A evanjelium hovorilo o tom, že dokonca Ježiš Kristus bol pokúšaný (Mt 4, 1-11).
Toto evanjelium môže na nás pôsobiť trochu zvláštne a iracionálne. Ježišovo premiestňovanie, diablovo rozprávanie, na konci posluhovanie anjelov… – to sa nezhoduje s našou bežnou skúsenosťou. Je to však skrátené a obrazné rozprávanie o celom Ježišovom živote. O tom, že aj on stál na križovatkách a musel sa rozhodnúť. A aj on sa mohol rozhodnúť zle alebo dobre.
Trochu som nechal priestor svojej fantázii a uvažoval som, čo by sa stalo, keby Ježiš tým pokušeniam podľahol. Ak si vezmeme prvé pokušenie, teda aby premenil kamene na chlieb, pravdepodobne by to znamenalo, že by sme všetci prestali pracovať. Veď by bolo jednoduchšie spoľahnúť sa na to, že chlieb dostaneme. Pokazilo by to jeden z veľmi dôležitých postojov v živote – ochotu pracovať. Pritom strach o nedostatok chleba neberiem na ľahkú váhu. A aj s tým súvisiaci strach zo zníženia našej životnej úrovne. To sú celkom vážne strachy. A asi aj právom cítime tento strach. Súčasne však myslím i na to, že pre viacerých sa práca s týmto strachom stala celkom výhodným biznisom. Nenechajme sa tým prevalcovať. Aj keď sú to vážne veci, predsa platí slovenské príslovie, že strach má veľké oči a je zlý radca.
Ak by Ježiš podľahol druhému pokušeniu, teda aby zoskočil z veže, bola by to pre nás rozprávka – kde je niekto nezraniteľný, nosený na rukách… A aj Biblia by sa stala pre nás rozprávkou – veď diabol operoval citátom z Biblie. Biblia nás však nemá viesť k rozprávkam, ale k premýšľaniu nad životom.
Ak by Ježiš podľahol tretiemu pokušeniu, teda aby sa poklonil diablovi, všetko by získal a potom by sa mu všetci klaňali – bolo by to víťazstvo ideológie. Každý by bol povinný myslieť to, čo sa žiada; bolo by to kráľovstvo bez diskusie a dialógu; bolo by to podriadenie sa jednému názoru a nie hľadanie pravdy. A to tiež asi nechceme.
Ak to všetko spojíme, rozprávanie o Ježišových pokušeniach vedie k pripomienke, že život si vyžaduje čestný zápas. Aj my v krehkom svete hľadáme svoje miesto, zápasíme o to, čo je správne. A to, že sme veriaci, neznamená, že máme čarovný vypínač, ktorým všetko zmeníme na ideál a nemusíme zápasiť.
Veriaci človek však má k dispozícii orientačné body, ktoré mu môžu pomáhať v čestnom zápase vo svete.
Jedným z nich je Biblia. Všimnime si, že aj Ježiš sa odvoláva vo svojich pokušeniach na Bibliu. A u prvých ľudí bol práve ten problém, že prestali Božie slovo brať ako správnu orientáciu pre život. Začali si namýšľať, že poznajú lepšiu cestu ku šťastiu a k spokojnosti. Biblický princíp je, že Boh je láska, náš svet a nás stvoril z lásky. Chcel nám dobre. Tento princíp nás vedie k tomu, že aj v človeku – nech urobil akékoľvek chyby a akékoľvek hriechy – stále chceme vnímať, že je v ňom viac dobra: veď je v ňom predsa stopa Tvorcu – Lásky.
Začali sme dobu pokánia. To však nie je len výzva, že by sme nemali podliehať pokušeniam a že by sme sa mali polepšiť. Iste, i to. Ale podstatnejšie je, že skutočné pokánie je návrat k dôvere, že sme tu z lásky a že by sme tento Boží princíp mali čo najviac vnímať. Potom pokánie nie je „len“ náprava nejakých konkrétnych zlých činov. Je to nastavenie postoja a nového videnia princípu života i sveta.
Peter Cibira