26. 5. 2024 – Najsvätejšej Trojice
V našej krajine nemusíme mať ten pocit, ale i tak stále platí, že na svete je veriacich ľudí väčšina. Hlásia sa k rôznym náboženstvám a k rôznym predstavám o Bohu, ale hlásia sa k viere. Dokonca v Čechách, ktoré sú jednou z najateistickejších krajín na svete, hovoria ich teológovia a kňazi, že sa veľké množstvo ľudí hlási k tomu, že „niečo asi musí byť“, „niečo asi je“. Z toho vzniklo české pomenovanie „něcisti“. Totiž títo ľudia nie sú zväčša členmi nejakého náboženstva, ale majú tušenie „niečoho“.
Ak je to však tak, ak je spirituálny rozmer stále antropologickou konštantou, teda ak väčšina ľudí je veriaca alebo aspoň tuší existenciu niekoho vyššieho, prečo si to potom kresťania komplikujú rozprávaním o tom, že Boh je v troch osobách?
Odpoveďou je premýšľanie nad tým, z čoho a čím žil Ježiš. Čo všetko povedal o Otcovi, aký bol Jeho vzťah k Nemu. Čo všetko povedal o Duchu, ktorého prisľúbil nasledovníkom. V snahe toto rozobrať a porozumieť sa zrodila náuka o Trojici.
Samotné slovo Trojica je výsledkom neskoršieho uvažovania. Ježiš ho nikdy nepoužil. A tiež pomôcky, ktoré sa pri uvažovaní o Trojici používajú, sú neskoršie a naše. Teda prirovnanie, že aj trojuholník má tri úsečky, ale len spolu tvoria jeden trojuholník; že aj voda môže mať tri skupenstvá; že aj herec môže mať tri masky, a predsa je to jeden a ten istý herec…
To všetko sú naše konštrukcie či pomôcky. Ale vychádzajú z hľadania porozumenia tomu, čím bol preniknutý Ježiš, z čoho žil. A k tomuto hľadaniu majú prispievať.
Čo si teda môžeme odniesť z oslavy a pripomienky Trojice? Prvé je, že Boha nikdy celkom nepochopíme. On totiž nie je vec, ktorú vieme zanalyzovať. A je dobré vedieť, že stále budeme mať otázky a nikdy nebudeme všetko chápať. Ľudia, ktorí si myslia, že už Boha chápu a všetko o ňom vedia, tí sú v podozrení, že nie sú na dobrej ceste. Mať otázky je úplne namieste a je to dobré.
Druhé, čo si môžeme odniesť je opätovná pripomienka, že hovoríme o Bohu, ale súčasne aj o človeku. Toto sa dá rozoberať z mnohých strán a aj sa o to snažíme. Vtelenie – teda to, že Boží Syn bol skutočným človekom – je dôležitou inšpiráciou: je to reč o Bohu, ale nie bez rozprávania o človeku. A je to reč o človeku, ale nie o tom, že by on bol bohom.
Tretie, čo si môžeme pripomenúť a odniesť, je, že Boh vo svojej podstate je Boh vzťahu. Potrebuje vzťah, bez neho akoby nebol. K takémuto záveru vedie premýšľanie o Trojici. Ale ak je to vzťahový Boh, tak to znamená dianie. My v našom modernom svete hovoríme, že medzi zaľúbenými ľuďmi preskočila iskra. Hovoríme teda o nejakom dianí, ktoré nemusí byť vždy navonok viditeľné, ale je reálne. A nie je to reálna iskra, ale inak to povedať celkom nevieme. Boh je teda v dianí.
Ak som hovoril o ľuďoch, ktorí sú presvedčení, že „niečo musí byť“, môže to znamenať náznak ich duchovnosti. Ale aj náznak, že Boh je niekde ďaleko. Pre niekoho je na začiatku ako nejaký inžinier, ktorý spustil celý proces evolúcie. Pre niekoho je niekde vo vesmíre, v neviditeľnom svete. Obraciame sa na neho, keď niečo chceme. Ale aj tak je akosi ďaleko, mimo nás. Lenže ak hovoríme, že Boh je v dianí, v iskre medzi ľuďmi a v nás ľuďoch, vo vnútornom posune človeka k dobrému…, tak to znamená, že je dobré nehľadať ho a nepredstavovať si ho niekde inde, ale v tom, čo sa deje v našom živote.
Veľmi cenným príkladom je židovstvo. Izraeliti dokázali čítať a prerozprávať svoje národné dejiny ako dejiny Božie. Tak sme to počuli aj v dnešnom čítaní. Mojžiš nabáda ľudí, aby sa obzreli naspäť, aby videli, ako ich Boh v dejinách viedol. Iste, tie Božie činy sú tam opísané dosť básnicky, slávnostne. Teda tak, že my celkom nevieme, čo presne si pod tým máme predstaviť. Ale v celku – Izraeliti celé svoje dejiny vidia ako Boží vstup, Božie vedenie či sprevádzanie. A to je cenný prístup. Aj my sa môžeme pozrieť na naše životy a vidieť v nich pohyb, ktorý spôsobuje či podporuje Boh.
Apoštol Pavol napísal, že žijeme v Bohu, v ňom sa hýbeme a v ňom sme. Teda, že On je prítomný v našich životoch. My si to môžeme a nemusíme uvedomovať. Ale dnešná pripomienka Najsvätejšej Trojice nám môže nanovo ponúknuť obnovu vedomia, že my môžeme spolupracovať na spájaní Božského a ľudského.