Nedeľa Najsvätejšej Trojice
Pokus vysvetliť Boha je vopred určený na neúspech. Boh je vždy iný od toho, čo o Ňom povieme. Presahuje naše pojmy. Teológovia o tom vedia. Preto používajú prirovnanie, že je to ako pozerať sa do Slnka. Keby sme sa snažili takto preniknúť k podstate Slnka, oslepli by sme. Ale keď sa mu otočíme chrbtom, zrazu v jeho svetle vidíme svet a všetko, čo sa nám vo svete dáva. Presne toto sme mohli vidieť v prvom čítaní (Dt 4, 32-34.39-40). Mojžiš nevysvetľuje Boha, ale vedie ľudí ku kladeniu si otázok o vlastných dejinách: Existoval niekedy vyvolený národ, ako je náš? Na pozadí otázok o dejinách sa ukazuje blízkosť i veľkosť Boha.
Podobnú metódu použijeme aj my. Pokúsime sa v duchu vedomia o Najsvätejšej Trojici – teda v duchu vedomia o jedinom Bohu, ktorý je v troch osobách – pozrieť sa na seba. Nemáme ambíciu vysvetliť a pochopiť podstatu Najsvätejšej Trojice. Len chceme nájsť v náuke o nej podnety pre vlastné životy.
Zastavím sa hneď pri prvom konštatovaní: Veríme v jedného Boha. Zväčša s tým nemáme problém. Ak Boh existuje, tak pre nás je to automaticky jeden Boh. Ale je dobré si pripomenúť, že tu nejde o vedomosť. Nestačí poznať počet. Oveľa silnejšie vyznie celá výpoveď o jednom Bohu, ak si povieme, že Boh je jedinečný a má byť pre nás jedinečný. Prvé Božie prikázanie pripomína, že iba Jemu sa máme klaňať. V spovediach zväčša toto prikázanie veľmi neriešime. Ak sme neboli u nejakej kartárky, neklaniame sa nejakým sochám a ak si udržujeme vedomie, že Boh je jeden, tak máme pocit, že toto prikázanie neporušujeme. Ale ak Boh nie je pre nás jedinečným, na jedinečnom mieste, potom hrozí vážne nebezpečenstvo, že máme iných bohov, iné túžby a ciele, na ktoré je nesmerovaný náš život. Vieme, že takmer neprestajným a základným zápasom v Starom zákone je boj proti modlám. Tento zápas však neskončil, modly nie sú len sochy, ale práve naše ciele a túžby. Výpoveď o jednom a jedinečnom Bohu nás môže viesť k otázke, či sa skutočne snažíme mať Ho na jedinečnom a prvom mieste.
Rozprávanie, že tento Boh prebýva v troch osobách, je síce komplikované, ale celkom dobre zodpovedá ľudskej intuícii. Intuícia totiž mnohým našepkáva, že tento svet musel predsa niekto stvoriť. To je vlastne rozprávanie o Bohu – Otcovi, o prazáklade celého sveta a všetkého, čo je. Ale mnohí by mohli povedať, že tento Stvoriteľ dnes nemá nič s naším svetom. Preto by sa ďalšia skupina ľudí intuitívne bránila, že Boh je predsa v ich srdci, dáva im silu i pokoj. To je rozprávanie o Duchu Svätom. Ale pre ďalších by aj to bolo málo. Povedali by, že to všetko môžu byť úniky od života, od reálnych starostí a reálnych ľudí. A nám to môže pripomenúť, že rozprávame aj o Bohu – človeku, o Božom Synovi. Cez Ježišovu telesnosť, cez jeho slová a život sa nám otvára okno k nahliadnutiu na Boha, ale aj okno k nahliadnutiu na situáciu človeka. Ideálne je, aby sme vnímali všetky tri rozmery spolu. Inak hrozí, že reč o Bohu bude len výsekom pre jednu skupinu ľudí.
Zhrnúť by sme to mohli jednoducho: Samotnou podstatou Boha je pluralita a dialóg, jednota a láska.
V dnešnom evanjeliu (Mt 28, 16-20) sa síce Trojica spomenula, ale nijako nebola vysvetlená. A nie je vysvetlená nikde v Písme. Dnes Ježiš vyzval apoštolov, aby v mene Otca i Syna i Ducha Svätého krstili. Krst je prihlásenie sa k takémuto Bohu. A my môžeme premýšľať nad tým, nakoľko sa k Nemu hlásime, nakoľko je takýto Boh na jedinečnom mieste v našich životoch.
Peter Cibira