27. 7. 2025 – 17. nedeľa cez rok
Predpokladám, že teraz sme už v kostole všetci z generácií, ktoré zažili, ako nás rodičia učili umývať si zuby. Neraz to znelo ako nátlak, kontrolovanie, neprestajné pripomínanie. Nepoznám však nikoho, kto by si v dospelosti povedal, že si zuby umývať nebude, pretože ho nútili či niečo podobné.
Inak je to s náboženskými návykmi. Tam si mnohí v jeden deň povedia, že nebudú chodiť do kostola, hoci ich rodičia k tomu viedli. Povedia, že sú dospelí. Podobne, i keď nie celkom rovnako, je to s modlitbou.
To ukazuje, že niečo robíme zle: v prípade umývania zubov vieme mladému človeku vštepiť, že je to potrebné, v prípade náboženských návykov sa nám to veľmi často nedarí.
Dnes sme počuli, ako jeden z Ježišových učeníkov žiadal, aby ich Ježiš naučil modliť sa (Lk 11, 1 – 13). Zjavne ho o to nežiadal preto, že by nepoznali modlitby. Pre veriacich židov bola modlitba súčasťou dňa. Môžeme dokonca predpokladať, že poznali naspamäť aj väčšinu žalmov. Spomínaný učeník vyslovil svoju žiadosť preto, že videl – a aj ostatní videli – čo s Ježišom modlitba robí. Ako je pre neho dôležitá.
Skúsim trochu zhrnúť, ako bola pre Ježiša dôležitá samota a modlitba. Vieme, že jeho verejné vystúpenie začalo krstom v Jordáne. Hneď po ňom sa však Ježiš utiahol na 40 dní do samoty na púšť. Evanjelista Marek opisuje jeho prvý pracovný deň po návrate zo samoty. Píše, že doobeda mal Ježiš prvý príhovor v synagóge, okolo obeda uzdravil Petrovu svokru, potom mu nosili chorých z celého mesta a on ich uzdravoval. Po tomto hektickom dni sa opäť utiahol do samoty, aby sa modlil. Takto končia jeho hektické chvíle na viacerých miestach – samotou a modlitbou. Na niektorých miestach máme zmienku o tom, že zostal v modlitbe celú noc. Pred svojím zatknutím prežíval napätie v modlitbe… To všetko len naznačuje, že samota a modlitby boli pre Ježiša prioritou. V nej „dobíjal svoje baterky“, v nej čerpal silu. Zdá sa, že sa ponáral do prítomnosti Otca, ktorý je Stvoriteľom i Láskou. Preto, ak ho požiadal učeník, aby ich naučil modliť sa, nežiadal o to, aby im dal len nejaké nové slová pre modlitbu.
V dnešných časoch sme dosť výrazne stratili tento spôsob modlitby – keď sa človek vnútorne nalaďuje na Božiu prítomnosť, keď z nej čerpá pokoj a radosť. Pritom pokoj a radosť je to, čo v živote hľadáme i potrebujeme. Zväčša sa ich snažíme dosiahnuť cez vonkajšie zážitky, ale ich zdroj je hlavne v našom vnútri. V ponorení sa do blízkosti toho, ktorý nás stvoril a chce nám dobre. Niektorí učitelia modlitby pripodobňujú modlitbu stretnutiu dvoch ľudí, ktorí sa milujú. Nemusí ísť o množstvo slov, ale o vnímanie blízkosti toho druhého, radosť z jeho prítomnosti…
Ak sa pozrieme na modlitbu Otčenáš, uvidíme, že prvá jej polovica vedie práve k takémuto naladeniu sa na Boha, na jeho vôľu, na jeho kráľovstvo, na jeho meno, na jeho otcovstvo… Vedie k zjednocovaniu sa s Ním.
Je jasné, že dnes máme proti takejto modlitbe viac nepriateľov, ako to bolo v minulosti. Máme neskutočne veľa podnetov, ktoré chcú zamestnať a zamestnávajú našu pozornosť. Spoločnosť Microsoft robila prieskum, čo mladí ľudia urobia, keď ich pozornosť nič nezamestnáva. 77% opýtaných sa stotožnilo s tým, že siahnu po svojom telefóne.[1] Naše telefóny sú však len jedným z príkladov toho, že nevieme nechať svoju myseľ spočinúť a v Božej prítomnosti hľadať zdroj radosti a pokoja.
Dnešné evanjelium nám teda môže pripomenúť, že modlitba je výsostne ľudský fenomén. Že nás môže viesť k zjednocovaniu zo zdrojom pokoja a radosti, ktorým je Boh. Môže nám pripomenúť, že takéto zjednocovanie je pre nás dobré.
[1] Comer, J. M.: Neúprosné nie zhonu. Kumran, 2023, s. 124