27. 9. 2026 – 26. nedeľa v cezročnom období
Ježiš sa v dnešnom evanjeliu prihováral veľkňazom a starším ľudu. Teda vysokopostaveným ľuďom v spoločenskom i náboženskom rebríčku. Kňazi dohliadali na vykonávanie povinných obetí za hriech. Starší učili a viedli ľudí. Nebýva jednoduché takýmto ľuďom niečo vytknúť. Zväčša sú presvedčení o svojej dôležitosti, ale aj o správnosti svojich rozhodnutí a svojho života. Majú na očiach akúsi slepú škvrnu voči vlastným chybám. Preto stojí za postrehnutie, ako sa im Ježiš prihovoril. Nepoučuje ich. Vytvára príbeh a kladie im otázku. Vťahuje ich do premýšľania.
Zdá sa mi to dôležité. S poučovaním máme všetci skúsenosť. Niekedy poučujeme my, inokedy poučujú nás. Zväčša sa to odohráva s presvedčením, že chceme dobre a dobre to myslíme. Poučujeme deti, priateľov… A oni poučujú nás. Ani to inak nevieme. Pre mňa bolo dosť silným prekvapením, keď som v príručkách o komunikácii narazil na jednoznačne znejúcu informáciu, že poučovanie bráni v komunikácii. Vytvára bariéru. Bolo to pre mňa prekvapením, ale asi to poznáme všetci: ak nás niekto poučuje, začíname sa voči nemu uzatvárať. Veď prečo by sa mal starať do nášho života, učiť nás správnym cestám…? Najideálnejšie je ak si človek nájde poučenie sám. Ak sám pochopí, čo je dobré a čo nie. Doviesť však iného k takémuto objavu, to nie je jednoduché! Preto nám dnešné evanjelium môže pripomenúť, aby sme sa pokúšali komunikovať inak. Nie poučovaním. Alebo aby sme si aspoň uvedomovali svoje sklony k poučovaniu, pretože ono i tak zväčša nezaberá. Práve naopak – zväčša vytvára bariéru.
Inšpirovaný dnešným evanjeliom tiež premýšľam nad odpoveďou druhého syna: „Idem, pane.“ Tento syn je v Ježišovom rozprávaní predstavený ako negatívny príklad. Ale nesúďme ho rýchlo. Možno to myslel dobre, len mu niečo do toho vošlo, aby svoju odpoveď naplnil aj skutkom. Nesúďme ho, pretože to tiež poznáme: povedali sme si, že začneme robiť niečo pre svoje zdravie, že budeme viac s rodinou, že sa budeme snažiť robiť niečo pre svoju vieru…, ale k realizácii neprišlo. A tak sa možno stane dnešné evanjelium štartom pre realizáciu toho, čo spoznávame ako potrebné pre seba a iných.[1]
Ešte raz sa zastavím nad spomenutou odpoveďou. Zvláštne je tam to oslovenie „pane“. Nemyslím si, že v Ježišových časoch takto hovorili synovia otcom. Aspoň to nenachádzam v iných Ježišových podobenstvách. Takéto oslovenie naznačuje veľkú, možno až prehnanú úctu. Naznačuje však aj akýsi odstup. A tiež znak podriadenosti a poslušnosti. Vzťah otec-syn, ten je o blízkosti. Vzťah pán-poddaný, ten je o odstupe, poslušnosti, podriadenosti. Tu sa dostávame od komunikácie medzi nami ľuďmi k nášmu vzťahu k Bohu. Môžeme si položiť otázku, na čom stojí naša viera. Na strachu z Boha – teda, že sa nám môže vypomstiť, ak sa nesnažíme plniť prikázania? Alebo stojí na zvykoch, ktoré sme zdedili, ale im nerozumieme? Alebo stojí na hľadaní blízkosti s Bohom, teda na hľadaní Dobra, Pravdy, Lásky, Krásy…?
Nech by bola naša odpoveď akákoľvek, dnešné evanjelium – Ježišova reč k veľkňazom a starším ľudu s ich „slepou škvrnou voči sebe“, ale aj podobenstvo o synovi, ktorí zmenil negatívnu odpoveď a poslúchol otca – je pripomienkou nádeje, že človek sa môže zmeniť. Biblia nám to pripomína i tam, kde my už v niečo také ani neveríme. Je to však reč nádeje, že aj my môžeme svoju „slepú škvrnu“ pri pohľade na seba predsa len zmeniť.
[1] Inšpirované: Jen kecy? (26. neděle v mezidobí)