28. 1. 2024 – 4. cezročná nedeľa
Posadnutý človek v synagóge. Teda tam, kde by sme predpokladali zbožných ľudí. Ľudí, ktorí prišli počúvať Božie slovo, premýšľať a diskutovať o ňom. Napriek takýmto pozitívnym očakávaniam nám dnešný úryvok Písma (Mk 1, 21-28) hovorí o podsadnutom práve tam a medzi takýmito ľuďmi. To je pozoruhodné.
Dnes sa o posadnutosti málo hovorí. Možno len veľmi okrajovo v cirkevnom prostredí. Veľa z toho, čo sa v Písme opisuje ako posadnutosť démonom, sa nám dnes prekrýva s psychiatrickými či neurologickými diagnózami. Ale aj napriek nášmu poznaniu predsa môžeme vnímať, že existuje aj akési radikálne a nevysvetliteľné zlo. A v dnešnej dobe by sme našli veľa príkladov, keď človeka neodhalia psychologické testy. Hoci nimi prešiel, je schopný zla, ktoré je nepochopiteľné, nevysvetliteľné a ohavné. Staré kultúry pokladali fenomén zla za tajomstvo. A asi je dobé vedieť, že toto tajomstvo existuje stále. Že existuje radikálne a nepochopiteľné zlo.
Všímam si, čo kričal posadnutý z dnešného úryvku: „Čo ťa do nás?“ Niečo podobné by sme asi vedeli zachytiť u istej skupiny ľudí, ktorá sa práve rozchádza s vierou. Berú totiž Boha ako konkurenciu ich šťastiu. Ako nepriateľa ich slobody. A preto sa s ním radšej rozchádzajú. Verím, že my takto Boha nevnímame.
„Čo ťa do mňa?“, alebo „Nestaraj sa!“, však často počujeme aj v bežných ľudských rozhovoroch. Počula to asi väčšina rodičov od svojich vlastných detí. Ale počuli to aj mnohé dospelé deti od svojich starnúcich rodičov, keď sa deti snažili nejako korigovať ich životy. Počul to nejeden kamarát od svojho kamaráta. A mnohí z tých, ktorí sa angažovali pre nejaké spoločné dobro a spoločnú cestu.
Máme k tomu aj slovenské príslovie: „Nehas, čo ťa nepáli!“ Príslovia vznikli zo skúseností, obsahujú veľké zrnká pravdy. A určite aj toto príslovie. Ale máme aj iné výroky, ktoré pramenia zo skúseností. Jeden z nich je výrok Martina Luthera Künga, veľkého bojovníka za práva černochov v Amerike. Ten povedal: „Na konci si budeme viac pamätať mlčanie našich priateľov, ako nepriateľské reči protivníkov.“ Znamená to, že na konci nás viac bolí, že sa nás blízki nezastali, ako samotné útoky na nás. Alebo výrok britského politika a filozofa Edmunda Burkea: „Na to, aby zlo zvíťazilo, stačí málo. Aby dobrí ľudia nerobili nič.“ Tieto výroky akosi korigujú naše slovenské príslovie o nehasení toho, čo nás nepáli.
A je to skutočne tak. Hasiči hasia, čo by ich nemuselo páliť. A my sme im za to vďační. Platí to však nielen vo fyzickej sfére. Ak niekomu ubližujú, musíme hasiť, musíme niečo urobiť. A nielen keď ubližujú. Ak človek niekoho miluje, tiež mu nie je jedno, aby ten druhý nejakým spôsobom narazil. Staráme sa do toho. Musíme, pretože nám na ňom záleží.
A tak teda v napätí „hasiť – nehasiť“ ide hlavne o mieru a formu. Nájsť správnu mieru a správnu formu je však umením. A umenie sa nedá naučiť inak ako tým, že sa znova a znova pokúšame urobiť správne ťahy, že sa snažíme.
Ešte jeden postreh z evanjelia, ktorý mi stojí za zmienku. Videli sme tam radikálneho Ježiša. Nebýva to v evanjeliách často. Ale v tom dnešnom Ježiš radikálne prikázal démonovi: „Mlč!“ A pritom démon hovoril múdro. Hovoril ako náš katechizmus: „Viem, kto si. Svätý Boží!“ A predsa táto jeho múdrosť neviedla k ničomu dobrému. Lepšie bolo mlčať.
Celý úryvok dnešného evanjelia sa snaží zdôrazniť, že Ježiš hovoril ako ten, kto má moc. Teda že jeho slovo malo autoritu. Ako protipól k nemu je označená reč zákonníkov. To asi preto, že reč zákonníkov a farizejov zväzovala, zaťažovala, prinášala neslobodu. Oproti tomu Ježišova reč i jeho činy oslobodzovali, dvíhali, ukazovali človeku, že je povolaný k väčšiemu ako k tomu, čo práve žije. A tak je to aj s citovaným „Mlč!“ To nie je len zatvorenie úst. To je pozvanie k počúvaniu. Celými dejinami cirkvi sa tiahnu príbehy, keď ľudia berú Ježišove slová ako autoritu, keď sa ich snažia počúvať a prenášať do svojho života. A práve to je cesta, ako nenechať démonov v nás, aby sa rozkrikovali.