28. 5. 2023 – Zoslanie Ducha Svätého
Dnes slávime narodeniny cirkvi. Začala sa nová perióda dejín, v ktorej už Ježiš fyzicky nevedie a neusmerňuje svojich. Vôbec nie je všetko vyriešené a v poriadku. Ale aj tak sú to už apoštoli a celé spoločenstvo, kto musí hľadať riešenia, zápasiť o to, čo je dobré, a bojovať proti zlému. V tejto perióde dejín žijeme aj my.
Počuli sme dnes o tom dva texty. Prvý hovorí o 50 dňoch po vzkriesení Ježiša, hovorí o zvláštnych úkazoch. Druhý akoby vôbec neberie do úvahy tých 50 dní a celú udalosť kladie do obdobia, keď sa Ježiš zjavoval ako vzkriesený. Už tento malý rozpor nám môže pripomenúť, že Biblia nie je učebnica histórie. Nezáleží jej na presnom dátume, kedy sa čo stalo, ani na presnom popise, ako sa to stalo. Chce nám hlavne zvestovať, čo sa stalo a čo to znamená pre nás.
Na podklade textov, ktoré sme počuli, by som chcel vyzdvihnúť štyri drobnosti, ktoré môžu byť inšpirujúce. Nebudeme teda hovoriť, kto je Duch Svätý. Aj tak by sme skončili len v nejakej hypotéze. Ale skôr si skúsime pripomenúť, aké sú jeho stopy.
V 1. čítaní sme počuli, že po zostúpení Ducha apoštoli hovorili tak, že im rozumeli aj cudzinci. Nemusíme skúmať, či išlo o zvláštnu udalosť pochopenia iného jazyka alebo o zvláštnu udalosť, keď sa ľudia jednoducho chceli porozumieť a porozumeli si aj napriek neznalosti jazyka. Jedno i druhé je pozoruhodné. Ale pozoruhodné je tiež to, že nám to pripomína jeden rozmer Božieho Ducha: že si ľudia rozumejú. A to určite nie je málo. A nejde o znalosti angličtiny či nemčiny. Vieme, že porozumieť si je naozaj veľkým darom i umením. Napr. vedci rozprávajú svojím jazykom. Oni sa aspoň snažia o to, aby svoju vedu spopularizovali, teda preložili do zrozumiteľného jazyka. Ale rozprávať svojím jazykom môžu aj politické skupiny. A napriek tomu, že politik a jeho ľudia používajú tú istú reč – slovenčinu, vôbec si nemusia rozumieť. To isté platí aj pre skupiny ľudí, ktorí sú vo svojej informačnej bubline. A nemusia si rozumieť ani najbližší: manželia, či deti a rodičia. Preto považujeme dar porozumenia si za dar Ducha.
K ďalšiemu rozmeru, ktorý považujeme za dar Ducha, je sloboda. Takto sme to dnes celkom nepočuli. Ale keby sme čítali Skutky apoštolov ďalej, po zoslaní Ducha nasledovala prvá kázeň apoštola Petra. A v nej je obrovská sloboda. Peter je slobodný od strachu – celkom slobodne povie, že jeho poslucháči sú zodpovední za Ježišovu smrť. Je však slobodný aj od pomsty a zloby – netrvá na treste. Ale hlavne je slobodný pre tvorbu niečoho nového aj spolu s tými, ktorí sú zodpovední za Ježišovu smrť. Je schopný slobody k tvorbe spoločného diela, novej cesty. Nie teda slobodný hovoriť si a robiť si, čo sa mu zachce, ale tvoriť spoločne. Teda sloboda je tu vykreslená ako ďalší dar Ducha.
Tretí rozmer, ktorý patrí k zoslaniu Ducha Svätého je načúvanie. Apoštoli museli načúvať. A je to aj náš údel. Ak hľadáme, ktoré cesty sú dobré, čo sú dobré riešenia pre náš svet, musíme načúvať. To sa jednoducho spája s prísľubom Ducha Svätého. Čo sa tým myslí, to sa pokúsim vysvetliť na rozdiele medzi slovami, ktoré znamenajú takmer to isté. Môžeme povedať, že človek niečo „vymyslel“. A môžeme povedať, že človek niečo „objavil“. V podstate je to totožné. Ale prvé slovo viac kladie dôraz na aktivitu a schopnosti človeka, zatiaľ čo druhé má v sebe prítomné, že človek len našiel to, čo tu bolo a je prítomné. Dokázal to rozpoznať, pomenovať, využiť. Takto sa dá vykresliť účinkovanie Ducha Božieho v nás. Riešenia pre dobrý svet sú tu prítomné, je však potrebné trpezlivo a poctivo hľadať, teda načúvať. Sme schopní dobrej životnej cesty, musíme však precízne premýšľať a hľadať.
A štvrté, čo by som rád vyzdvihol a dal ako podnet na premýšľanie, je, že Boží Duch súvisí s pokojom. Dvakrát dnes Ježiš pozdravil v evanjeliu apoštolov: „Pokoj vám“. Určite to nebolo preto, že by zle počuli alebo nesprávne odpovedali na jeho pozdrav. Pokoj, napriek tomu, že nie je všetko vyriešené, je veľkým Božím darom.
Keď na konkláve zvolili dnešného pápeža Františka, prv, ako sa ukázal na balkóne svätopeterskej baziliky a požiadal ľudí, aby sa za neho modlili, a potom ich požehnal, predtým sa zastavil v kaplnke a dlho sa tam modlil. Neskôr priznal: „Mal som celkom vyprázdnenú hlavu a zavalila ma obrovská úzkosť. Zavrel som oči a všetky myšlienky sa vytratili. V jednej chvíli ma preniklo veľké svetlo; trvalo to len okamih, ale pripadal mi veľmi dlhý“. František často opakuje, že od tej doby žije vo veľkom pokoji. Ani zďaleka ten pokoj neznamená, že je všetko vyriešené, alebo že by sa ho nič netýkalo. Vidíme rastúci chaos v cirkvi i vo svete. A František to vníma. Ale súčasne my môžeme vnímať, že skutočne pristupuje ku všetkému s nadhľadom a s pokojom. Toto je tiež jeden z darov Ducha.
My si dnes môžeme odniesť predovšetkým to, že nie je zlé túžiť po tom, aby si ľudia rozumeli. Aby sme boli slobodní k dobrému. Aby sme vedeli dobre načúvať. A aby sme mali v sebe hlboký pokoj, napriek všetkému nepokoju vôkol nás.
Peter Cibira