Približne pred päťdesiatimi rokmi bol pápežom osvietený človek Ján XXIII. Okrem iného to bol aj vtipný človek. Sám sebe si občas pomáhal vetou: „Janko, neber sa tak vážne! Si iba pápež.“ Humor zo seba patrí k návodu na dobré videnie seba samého i problémov.
Predstavujem si, že dnešné evanjeliové rozprávanie vzniklo podobne ako jemný humor či jemná irónia. Predstavujem si, že Ježiš sa usmial, keď videl, ako ľuďom na hostine záleží na tom, kde sa posadia a čo to znamená. A tak povedal slová, ktoré sme počuli. Ony nie sú návodom na to, aby sme sa nestretali s priateľmi a súrodencami. Sú milým úsmevom nad pocitom dôležitosti pozvaných hostí a z toho úsmevu plynúcim poučením.
Kresťanstvo opakuje a zdôrazňuje, že hodnota človeka nezávisí iba od toho, aké vysvedčenie nám dajú ľudia, ani nezávisí iba od toho, ako vnímame seba samého. Kresťanstvo znovu pripomína, že súdiť nás bude Boh. To znamená, že niektoré pre nás veľmi dôležité činy a vlastnosti môžu byť ohodnotené ako málo dôležité, a iné, zdanlivo malicherné, ako dôležité. A to je dobre. V časoch, keď sa nám darí a keď máme zo seba pocit, že sme niekto, nás toto vedomie relativizuje, a v časoch, keď máme pocit, že sme nič, nám dáva nádej a silu. Máme hodnotu! Aj keď sa nám nedarí. Máme ju pred Bohom. To neznamená, že máme rovnaké východiská, rovnakú štartovaciu čiaru, rovnaké možnosti, rovnaké danosti… Tiež to neznamená, že sme všetci dobrí! O väčšiu hodnotu sa musíme aj snažiť, ale napriek tomu ju máme už len tým, že sme ľudia.
Som presvedčený, že je dobré si to opakovať. Aj v dnešných časoch. Minulosť nás totiž učí, že toto vedomie nie je také samozrejmé. 1500 rokov pred Kristom v najstaršom indickom zákonníku sa nachádza usmernenie pre vladára: „Všetkých svojich susedov pokladaj za nepriateľov!“ Predsudok pre vladára! 400 rokov pred Kristom žil v Grécku Demokritos – veľmi múdry človek, ktorý už vtedy premýšľal nad svojou teóriou o atómoch. Ale o spoločnosti hovoril: „Prikláňam sa k tomu, aby sme podľa tradície otcov zabíjali cudzincov ako divú zver“. Ak preskočíme do modernejších dejín (to už viacerí poznáte), tak otázku, či sú Indiáni ľudia alebo len zvieratá, riešili aj dobyvatelia Ameriky. Viete si predstaviť, čo všetko závisí od toho, akú odpoveď na túto otázku dáme?! A ak preskočíme do dvadsiateho storočia (storočia vedy a racionality, ktoré je na mnohé veci právom hrdé), tak si pripomeňme, že aj tu niekto mohol vyhlásiť, že jedna rasa je čistejšia a lepšia ako ostané. A nielen, že to mohol niekto vyhlásiť, ale mnohí tomu prikývli a podľa toho aj konali.
To bola len krátka sonda do minulosti, ktorá ukazuje, že vedomie hodnoty ľudského života, hodnoty každého človeka nebolo také jednoznačné. A ani nie je. Aj my sa niekedy spýtame: „Je tento vôbec človek, keď toto robí?“ A môžeme mať na tú otázku oprávnené dôvody. Preto pokladám za dôležité, pripomínať si toto základné posolstvo.
Už Biblia Starého zákona prinášala posolstvo, že sme všetci (dobrí i zlí, schopní i neschopní) deti Božie. Prinášala ho už správou o stvorení, kde sa hovorí o jednom Bohu všetkých. Minimálne od 8. storočia pred Kristom k tomu pridávali proroci reč o národe (Izraeli), ktorý má zmluvu s Bohom. Boh sľúbil v tejto zmluve Izraelu veľkú budúcnosť, ak bude zmluvu zachovávať, ak bude hľadať spravodlivosť, chrániť utláčaných… Proroci tým akoby pripomínali, že nestačí to, že sme sa narodili v niektorej rodine, v niektorom národe, ale že ľud má spájať hľadanie práva, ochrany biednych, neporušovanie zákonov. Vytvárali nové putá – nielen rodinné a národné, ale putá medzi ľuďmi, ktorí túžia po spravodlivosti, čestnosti, vernosti slovu…
Pre mňa je pri téme hodnoty človeka veľmi dôležitý výrok amerického mysliteľa a politika Ralfa Walda Emersona. Ten hovoril: „Každý človek, s ktorým sa stretnem, ma v niečom prevyšuje. A tak sa od každého učím.“
A tak zhrnutie toho, čo mne pripomína dnešné evanjelium: Každý z nás je pred Bohom hodnotný. Je veľmi dobré, aby sme pracovali na tom, aby sme boli ešte hodnotnejší. Môžeme sa aj na druhých pozerať ako na ľudí hodnotných, aj keď to prvý pohľad spochybňuje. Môžeme sa od každého učiť. A pri tom všetkom je dobre, aby sme sa nebrali smrteľne vážne, ale mali aj zdravý nadhľad.
Peter Cibira