28. 9. 2025 – 26. nedeľa v cezročnom období
„Chcem byť aj ja aspoň trochu šťastný!“ Veta, ktorú ste pravdepodobne už niekoľko krát počuli a možno aj sami vyslovili. A je to tak, že zážitok šťastia je pre nás dôležitý. Chceme, aby stretnutie s priateľmi bolo príjemné. Chcem dobrú dovolenku, zážitky. Život z veľkej časti stojí práve na takýchto zážitkoch. Vtedy máme pocit, že to stojí za to, že to má zmysel. A naopak, ak niekomu chýba to, čo by k šťastiu chcel mať, tak trpí. A to nie je dobré.
Dnes sme počúvali Ježišovo podobenstvo o stretnutí dvoch svetov. Boháč, ktorý si užíval, a chudák, ktorý trpel.
Cieľom Ježišovho podobenstva však nebolo opísať, ako je to po smrti, čo je nebo a čo je peklo. Určite nebolo cieľom povedať, ako je to s odmenou a trestom. Rozhodne to nemá znamenať, že boháči budú raz trpieť a trpiaci si budú užívať.
Cieľ podobenstva bol pomenovaný na konci – ide o päť bratov, ktorí žili podobne ako boháč. Ide o bratov, ktorí nepočúvajú Písmo a prorokov. Pre nich ani príchod niekoho z hrobu, nebude znamenať dôvod na zmenu. Podobenstvo je teda namierené na otázku, čo usmerňuje naše vnímanie a premýšľanie. Čo dokáže otvoriť naše oči.
Keď Ježiš spomenul boháča, vôbec nehovoril o tom, že by bol hriešny, že by niekomu ublížil alebo že by svoj majetok nadobudol zákerne a nespravodlivo. Kritika nesmerovala ani na to, ako sa obliekal a že stále hodoval.
Ježiš nehovoril ani nič o tom, že si ten žobrák svoju situáciu možno aj vybral. Že sa niekedy v živote rozhodol zle alebo sa nesprávne staval k svojmu postaveniu. Nič také tam nie je.
Jediná výčitka, ktorú je možné vyčítať z podobenstva, je, že boháč jednoducho nevidel. Nemusel to byť zlý človek. Ale akosi nevidel biedneho človeka pre svojou bránou.
To neznamená, že by sme mali vyriešiť problémy všetkých biednych ľudí okolo nás. To sa jednoducho nedá. Ale vidieť, vedieť o problémoch, to by sme mali.
Neraz môžeme mať pocit, že evanjelium nás akosi obviňuje. Teda hovorí, čo nerobíme dobre. Ale evanjelium je skôr pripomienkou toho, čo by sme mali robiť. Čo sa dá robiť lepšie. Ako lepšie vidieť.
Rímska ríša bola veľkým a dlhotrvajúcim impériovom. Jej koniec sa odvíja od vpádu Vizigótov v roku 410. Koniec však neprišiel kvôli tomu, že Vizigóti dobili mesto. Oni ho nezničili ani všetkých nepozabíjali, ani všetkých neodviedli do zajatia. Práve naopak. S bohatými Rimanmi chodili do ich parlamentu, kúpeľov, pili ich víno, užívali si s nimi. A predsa historici hovoria, že toto bolo nielen dobytie Ríma, ale aj koniec ríše. Dôvod vidia v tom, že bohatí vládcovia ríše už pretým prestali mať záujem o spoločné dobro. Prestali budovať akvadukty, opravovať a budovať cesty, starať sa o armádu. Oni si už len užívali. A to bol koniec.
Pre mňa je to príklad toho, ako je potrebné vidieť aj potreby či biedu okolitého sveta. Nielen vidieť svoje šťastie.
Voľakedy Karol Marx vystrelil vetu, že kresťanstvo je ópium ľudstva. Bol presvedčený, že kresťanstvo učí ľudí, aby len v tichosti niesli svoj kríž, poslúchali… Veď potom, po smrti, sa im vraj dostane odmena.
Čítať príbehy, ako bol ten dnešný, je pre mňa niečo úplne iné: dobre pochopené kresťanstvo nás učí mať otvorené oči, vidieť potreby a biedy ľudí, aj keď to nevieme teraz vyriešiť. Jednoducho neponoriť sa a neutopiť sa len vo svojom vlastnom príbehu, svojom užívaní si a vo vlastnom hľadaní šťastia.