29. 10. 2023 – 30. nedeľa cez rok
Počas niekoľkých posledných nedieľ sme počúvali vážnu Ježišovu kritiku na adresu vtedajších náboženských a spoločenských predstavených. Kritika sa niesla v duchu toho, že sú ako nájomcovia vinice, ktorí si zmýlili svoje postavenie, a sú schopní zabiť aj samotného dediča vinice. Preto im Ježiš predpovedá, že ich národu – opradeného predpoveďami a prísľubmi Božieho kráľovstva – sa Božie kráľovstvo odníme. Je to celkom zaujímavé a zvláštne, pretože to neboli nejakí hriešnici, agresori. Ani neveriaci ľudia. Ježiš videl chybu niekde inde.
Dnešné evanjelium na to nadväzuje (Mt 22, 34-40). Ježišova opozícia preskupila svoje sily a dnes posielajú za ním človeka z iného tábora. Ale predsa človeka, ktorý ho chce skúšať, zatlačiť do kúta, nachytať na niečom, čo nevie, alebo na niečom, v čom ho bude možné podchytiť.
Aj keď priebeh celého dialógu vyzerá pokojný, dokonca by sme mohli predpokladať, že vyzývateľa tohto rozhovoru Ježiš presvedčil, nie je to celkom tak. Vieme, že napätie pokračovalo. A skončilo tým, že Ježišovi oponenti nakoniec odstránili svojho protivníka. Nedali sa presvedčiť, nenastavili sa na to, že ho chcú pochopiť.
A tu by som urobil prvý výkričník. Teda prvé zastavenie sa a zdôraznenie. Spočiatku išlo v spore náboženských a spoločenských predstaviteľov s Ježišom len o slová. Ale neskončilo to slovami. Slová sú veľmi dôležité. Môžu uzdravovať, ale môžu byť aj zbraňou. A sú určené na to, aby sme druhému porozumeli. Nielen na to, aby sme nakopili čo najviac slov. Slová sú vážna vec. A my sa môžeme pristaviť pri tom, ako používame slová. A ako sa snažíme o porozumenie, nielen vyartikulovanie svojho názoru. Či máme úprimnú snahu sa navzájom pochopiť! Tak, ako toto bolo problémom vtedy, je to veľký problém aj dnes. Preto sa treba nad tým zastaviť a premýšľať.
Farizejovi z dnešného evanjelia sme však aj veľmi vďačný. Umožnil Ježišovi vysloviť to, čo on pokladá za podstatné v celej viere. O čo išlo a čo znamená otázka: Ktoré prikázanie je v Zákone najdôležitejšie?
Na základe Starého zákona farizeji vytvorili 248 príkazov a 365 zákazov. Toľko zákazov, koľko je dní v roku. Pri takomto množstve usmernení je celkom prirodzené, že sa v nich človek aj stráca. My dnes nemáme toľko príkazov a zákazov, ale farizejova otázka je stále živá: Platí ešte všetko? A ak platí, platí to s rovnakou záväznosťou? To sú aj dnešné otázky.
Keď Ježiš povedal, že podstatná je láska k Bohu a láska k blížnemu, nepovedal nič nové. Nové bolo to, že dve rozdielne nariadenia dal na jednu úroveň, spojil ich. Každé z nich vytiahol z inej knihy. Láska k Bohu bola príkazom v knihe Deuteronomium, láska k blížnemu v knihe Levitikus. Hoci oboje je súčasťou Biblie Starého zákona, predsa je to pre niekoho dosť ďaleko od seba na to, aby si všimol ich spoločné prepojenie. Toto bola Ježišova novota.
Dlho by sme mohli i mali premýšľať nad týmto najzákladnejším Ježišovým príkazom. Ja naznačím a pripomeniem len niečo.
Ak Ježiš hovoril o tom, že spojenie lásky k Bohu a k blížnemu je prvým príkazom, neznamená to, že ostatné neplatí. Dal len kľúč k vysvetleniu ostatných. Naznačil hierarchiu. Všetky príkazy by mali viesť k spomenutej láske. Nie sú na to, aby sme si robili čiarky v tabuľkách, či sme niečo splnili a či nie. Sú na to, aby sme sa dopracovali k tomu podstatnému. Teda k spomenutej láske.
Všimnime si, že pre Ježiša nie je ohľadom Boha dôležitá viera. Dôležitá je láska. Nejde o to, či sme presvedčení o existencii Boha, či sa k tomu hlásime. Oveľa viac ide o to, či vieme spoznávať Jeho lásku a odpovedať na ňu. Spoznávať cez všetko, čo dostávame. A odpovedať tak, aby sme Mu boli podobní. To je viera – odpoveď na spoznanú Božiu lásku.
Rád by som tiež spomenul, že láska je aj nástrojom na spoznávanie a riešenie vecí. Ak vedec má rád svoju prácu, bude ju robiť inak ako ten, kto to robí len pre peniaze. Ak máme radi nejakého človeka, pozeráme na neho inak, ako len na nejaký predmet. Snažíme sa mu porozumieť, aj jeho nedostatky vidíme v inom svetle. Kto má rád, ten nechce riadiť a vládnuť. Je veľký rozdiel v riešení všetkých možných problémov, ak máme radi alebo ak chceme iba vládnuť. Až sem vedie Ježišov príkaz lásky, usmernenie na to najdôležitejšie.
To platí o láske k Bohu, ako aj o láske ku konkrétnemu človeku. Snažiť sa mať rád znamená, že druhého lepšie chápeme. A to vôbec neznamená nevidieť jeho nedostatky. No vidieť ich cez to, že toho druhého chceme mať radi, je iné, ako vidieť ich len ako nedostatky.
O prvých kresťanoch hovorili: „Pozrite, ako sa milujú.“ Takto vedeli kresťania pretaviť podstatu Ježišovho posolstva do života. Neviem, či sa to dá povedať o dnešných kresťanoch. Aspoň o kresťanoch ako o celku. Ale nechcem nad tým nariekať. Práve naopak. Ježiš nás prišiel pozvať, upozorniť. K tomu sa mi páči text slovenského spisovateľa, rodáka z neďalekého Moravského Lieskového Dušana Mitanu. V jednom svojom diele akoby zhrnul svoje poznanie náboženstiev. A napísal: „Budha povedal: ´Každého človeka je krásne vidieť a hrozné ním byť.´ Kristus hovorí: ´Je hrozné vidieť človeka a krásne ním byť!´“ [1]
To je pozvanie. Možno sme dnes veľmi ďaleko, aby sme Ježišov príkaz lásky pretavili do svojich životov. Ale je krásne, že sme k tomu pozvaní a že sa o to môžeme pokúšať.
[1] Zbierka Maranatha, báseň Uhol pohľadu, 1996