29. 6. 2025 – sv. Petra a Pavla
„Nastáva čas môjho odchodu. Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Teraz ma čaká veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň odovzdá Pán!“ Tak sme to dnes počuli z pera apoštola Pavla (Sk 12, 1 – 11). Napísal to na sklonku svojho života, vo väzení, čakajúc na mučenícku smrť. A ja to pripomínam ako jedno veľmi pekné vyznanie.
Kedysi v 70. rokoch minulého storočia sa stala známou pôvodne francúzska pieseň „My way“. Spievalo ju viacero interpretov. V slovenčine ju spievala Hana Hegerová. V preklade do slovenčiny použili slová „žila som správne“. To je aj názov piesne. Sám som tento preklad niekoľkokrát použil na pohreboch, keď sa mi zdalo, že to vystihuje človeka, ktorého som pochovával.
Zdá sa mi, že vo vlastných očiach odchádza väčšina ľudí s vedomím, že žili správne. Ak sa aj niečo nepodarilo, hovorievame si, že sme predsa mali dobrý úmysel. A ak aj nie, tak si aspoň povieme: „To je moja cesta!“, takže čo koho do toho. V lepšom prípade si nielen my, ale aj niektorí ľudia okolo nás povedia, že sme žili správne. U Pavla to však ide ďalej. Ten sa dovoláva „venca spravodlivosti“, teda je presvedčený, že žil správne aj pred Božím pohľadom.
To je jeden z dôležitých rozmerov kresťanstva – rozširuje horizont. Upriamuje nás na to, že život nie je len „moja cesta“, ale aj cesta s ľuďmi a pred ľuďmi, ale hlavne je to cesta, na ktorú pozerá Boh. Je celkom prirodzené, že takéto rozšírenie horizontu má potom vplyv na naše myslenie a konanie.
Slávime dnes svätých apoštolov Petra a Pavla. Pavlovu vetu o dobrom boji by určite mohol vysloviť aj Peter. Pritom však ani u jedného to nebola cesta bezproblémová, bez zakolísaní a nepríjemností.
Trochu pripomeniem, že Peter bol vlastne jednoduchý človek, rybár, bez väčšieho vzdelania. Bol svedkom Ježišovho života. A mal tak trochu horúcu hlavu – vedel dať skvelé odpovede, vedel sa stať hovorcom apoštolov – ako to môžeme vidieť aj v dnešnom evanjeliu (Mt 16, 13 – 19). Vedel však aj sklamať, mal o Ježišovi iné predstavy, ako bola realita.
Pavol patril k najvzdelanejším ľuďom tej doby, mal pred sebou sľubnú kariéru farizeja, bol energický. Podstatné je, že práve od neho sú prvé časti Nového zákona, premyslel kresťanstvo zo svojho pohľadu. Nikdy sa nestretol s Ježišom, málo píše o jeho živote. Pavla skôr upútala myšlienka Ježišovej smrti – teda poníženia a prehry a následného zmŕtvychvstania.
Obaja apoštoli sa museli vyrovnať s jednou z najťažších otázok: či je potrebné, aby tí, ktorí uverili v Krista, museli prijať židovské zákony. Teda sa stať najskôr židmi – s obriezkou a všetkým, čo k tomu patrilo. Viem si predstaviť, aké to bolo náročné. Od detstva obaja počúvali, že Mojžišove zákony sú niečo, čo vytvára ich identitu, čítali v Biblii, že tieto zákony sú navždy, že je to zmluva Boha s človekom… A teraz sa majú rozhodnúť, či bude z kresťanstva len jedna vetva judaizmu, alebo pôjde o niečo radikálne nové.
Pavol v tom mal jasné – žiadať od veriacich zachovávanie Mojžišovho zákona, to by bola nesloboda. Peter to mal od istej chvíle jasné tiež, ale akoby nevedel, čo s tým. Raz sa prikláňal na jednu, inokedy na druhú stranu. A Pavol ho kritizoval.
Napriek všetkému napätiu a rozdielnosti pohľadov, Pavol nikdy nespochybnil Petrovu autoritu. Naopak, spoločne ukázali, že sa vedia nielen rešpektovať, nielen viesť dialóg, ale vedeli vytvoriť symbiózu mnohorakosti. Aj tu platí, že ich horizontom neboli vlastné egá, ale Kristus, ktorého hľadali.
Peter a Pavol – neskutočne rozdielni ľudia, ktorých smrť oslavujeme v jednom sviatku – môžu byť vynikajúcou inšpiráciou pre dnešok. Môžeme si pri nich položiť otázku, čo je horizontom môjho života, teda podľa čoho hodnotím svoju cestu životom. Tiež si pri nich môžeme pripomenúť, že cez rešpekt k názoru iného k nám môže hovoriť Boží Duch. Tiež si môžeme pripomenúť, že sme pozvaní žiť správne. Nielen vo svojom pohľade, ale pred Bohom.