S dnešným evanjeliom sa spája spomienka starej mamy môjho kolegu. Rada sa vracia k rozprávaniu o staršom kňazovi, ktorý prišiel do ich dediny na dovolenku. Slúžil tam sv. omšu a čítalo sa dnešné evanjelium. Po omši ho zastavil muž a začal namietať, že sa predsa nedá uveriť, aby sa z piatich chlebov mohol nasýtiť zástup. Starý kňaz sa vtedy pokúsil o akýsi druh humoru. Povedal: „Počúval si dobre to evanjelium? Bolo v ňom napísané, že na tom mieste bolo mnoho trávy. Nuž tak tí, čo uverili, jedli chlieb a ryby, no a tí, čo zostali somárikmi, tí tam mali trávu!“ Možno to nie je najšťastnejší spôsob humoru, ale kňaz vystihol aspoň dve skutočnosti: problematickosť a dôležitosť príbehu nie je v tom, či nás presvedčí; v príbehu je veľa detailov, ktoré nám môžu vyznievať ako zbytočné, ale pre evanjelistu boli zjavne podstatné.
Takýmto (pre evanjelistu podstatným) údajom je uvedenie času: boli blízko židovské sviatky Veľkej noci. Evanjelista zjavne uvádza tento údaj, aby naznačil, že tak, ako sa voľakedy Mojžiš staral o živobytie svojho ľudu, tak to teraz robí Ježiš. Preberá mojžišovskú líniu. Aj spomenutá tráva sa dá chápať ako symbol – symbol dobrej pastvy, dostatku. Pre Bibliu je to termín spojený s príchodom mesiášskych časov.
Zastavíme sa trochu pri ďalšej symbolike. To je Ježišova starosť o nasýtenie zástupu. Nikto ho neprosil o jedlo, nikto ho neinformoval, že zástup je hladný. To Ježiš do tejto starosti zatiahol apoštolov. Bral vážne, že sme telesní ľudia. Hovorím to preto, že existuje nemalá skupina kritikov kresťanstva, ktorí nám vytýkajú, že unikáme zo starostí a radostí tohto sveta. Myslia tým, že hovoríme o živote po smrti, čo ale znamená, že potom nedostatočne prežívame náš svet. Iste, hovoríme aj o živote po smrti. Ale snáď všetci vieme, že kresťanstvo nemá byť v žiadnom prípade únikom. Práve naopak, záleží nám na radostiach i starostiach, ktoré prežívame my i iní. Vieme, že k duchovnosti patrí aj starosť o naše telo a jeho zdravie. Vieme, že radosti života sú darom. A možno i v tomto je úloha nás, dnešných kresťanov, aby sme pripomínali plnohodnosť života. A to aj vtedy, keď nositeľom plnohodnotného života je človek starý, chorý, neúspešný…
Na to, aby Ježiš nasýtil zástup, potreboval chlapca, ktorý bol ochotný dať svoju desiatu. I tohto chlapca môžeme chápať ako symbol – symbol nového človeka, človeka nezaťaženého strachom o svoju budúcnosť a len o svoj chlebník… Akoby ho Ježiš doslova potreboval, akoby nemohol bez jeho príspevku nasýtiť zástup. A tento chlapec, ochotný odovzdať svoj chlebník, sa mi javí ako najpodstatnejší symbol dnešného evanjelia.
Keď Ježiš nasýtil zástup, chceli ho urobiť kráľom. To je posledný symbol, ktorého sa dotkneme. Ľudia okolo Ježiša chceli z jeho zázraku urobiť inštitúciu, chceli si zabezpečiť takýto pohodlný prístup k chlebu, chceli si vytvoriť istotu. Ježiš takúto inštitúciu odmietol.
Ak si spojíme posledné dva menované symboly, tak nám vychádza dôležité konštatovanie pre Božie kráľovstvo. Ono tu je, je tu prítomné v ochote ponúknuť svoje málo. Nedáva sa ako niečo hotové, padajúce z neba, ani sa nedá zabezpečiť nejakou inštitúciou. Potrebuje a vždy bude potrebovať našu spoluprácu, naše otvorené srdce, je v dianí, nie v istote.
Čo teda urobili ľudia okolo Ježiša zle? Alebo čo vlastne mali robiť? V podstate nemali robiť nič. Len si uvedomovať, čo sa im práve dáva, uvedomovať si veľkosť chvíle a nechať sa ňou premeniť. To je začiatok i našej spolupráce na Božom kráľovstve: uvedomovať si, čo všetko sa nám dáva, bez toho, aby sme to my vytvorili či vyrobili. A nechať si týmto uvedomovaním premeniť srdce tak, aby bolo bez strachu, aby bolo otvorené, ochotné spolupracovať na dobrom.
Peter Cibira