29. 9. 2024 – 26. cezročná nedeľa
My dospelí určite máme skúsenosť, že máme pocit väčšieho porozumenia zo strany cudzích, ako od svojich. Čím to je? A prečo je to vôbec tak, že raz sa cítime doma v jednej a raz v inej skupine?
Aj o tomto je dnešné evanjelium.
Začnem však pripomienkou 1. čítania (Nm 11, 25-29). Ono nám otvorí cestu k lepšiemu porozumeniu evanjelia (Mk 9, 38-43. 45. 47-48).
Počuli sme úryvok z počiatočných dejín Izraela. Mojžiš vyviedol svoj ľud z egyptského otroctva. Ale postupe zistil, že nemôže sám viesť tento ľud. A dnešné čítanie hovorí o tom, ako dostal na spoluprácu ďalších 70 ľudí. Vyšli z tábora a prorokovali. Čo to znamená, to dnes presne nevieme. Nevieme, či boli v tranze alebo či hovorili o budúcnosti (tak si najčastejšie dnes vysvetľujeme slovo prorok), alebo či hovorili o Božej ceste (čo je najbližšie biblickému slovu prorok), alebo či hovorili o vízii pre budúcnosť… Dvaja z vybratých mužov neboli na správnom mieste. Zostali v tábore. Neposlúchli? Nestihli? Nevieme. Ale Jozue, budúci nástupca Mojžiša, ktorý bude viesť celý národ, zrazu cíti napätie. Akoby mu vadilo, že nemá všetko a všetkých pod kontrolou. Že je tu akási konkurencia. Dôležitá je však Mojžišova reakcia: „Kiež by každý z národa prorokoval!“
Niečo veľmi podobné je v evanjeliu. Tam nejde o prorokovanie, ale o konanie v Ježišovom mene. A tá istá reakcia Ježišových učeníkov, ako reakcia Jozueho – zakázať to!
Oba texty nás vracajú k starej a známej téme: rozdelenie ľudí na „my“ a „oni“. Od začiatku vedomej existencie ľudstva sa veľa zmenilo. My nemáme také isté premýšľanie ako dávni ľudia. Spôsob života nás mení. Mení naše priority, a tým aj naše myslenie. Ale toto rozdelenie na my – oni, to sa nezmenilo. A niektorí ľudia znovu a znovu prinášajú otázku, či to tak musí byť. Či by nebolo lepšie, keby sa to zmenilo a tento zákon nášho uvažovania by neplatil.
Ale tento zákon uvažovania je prirodzený. Napr. ja nie som moja mama, hoci sa moje telo vyvíjalo v jej tele 9 mesiacov. Ja nie som ani môj otec, hoci sú vo mne prítomné kópie jeho génov. Každý organizmus je svojou kožou oddelený od okolitého prostredia. Koža je deliaca čiara. Ona vytvára rozdelenie a ukazuje, že nie sme len súčasťou nejakého rozliateho priestoru a vesmíru. Podobne je to s každou bunkou. Aj tá má okolo seba bunkový obal, ktorý ju oddeľuje od ostatných buniek a od prostredia. No napriek tomu tá bunka je zväčša súčasťou organizmu. Človek je súčasťou spoločenstva. Ja som súčasťou svojich rodičov. Aj keď sme každý – bunka, živočích i ja – sebou samým. Teda hranica musí byť. Ale nemusí byť ostrá.
Každá hranica môže zvyšovať rozdelenie alebo môže byť priestorom na spoluprácu. Môžeme ju robiť ostrejšou alebo menej ostrou. A o to ide.
Neviem sa stotožniť s politickým princípom, keď politici hlasujú proti dobrej veci len preto, že je to súčasť politického boja. Teda že sa dohodli, že ich klub neprijme niečo, čo navrhujú iní. Ale nemusia to byť len politici. Všade nájdeme, že kvôli tomu, že „tí druhí“ niečo hovoria, my s tým nesúhlasíme. Aj keď by to bolo správne a pravda.
Ježišova reakcia na podobnú tému bola, že človek, ktorý robí dobro v jeho mene, nech ho robí. Aj keď nechodí s jeho učeníkmi.
Z diskusie o „my – oni“, teda o rozdeľovaní ľudí, prešiel Ježiš do veľmi radikálnej reči. Hovorí o odseknutí rúk a nôh. Sú to obrazy, metafory. Veľmi silné, ale určite neznamenajú, že máme sekať svoje ruky a nohy. Skôr nás tieto obrazy vedú k tomu, aby sme viac strážili seba samých. Nie tých druhých. Aby sme viac pozerali na to, či sami ideme po správnej ceste a nerobíme kompromisy.
Oba dnešné texty mi znova pripomínajú nádej, že aj keď sa ľudia stále delia na „my“ a „oni“, predsa môžeme dúfať, že sa vždy nájdu ľudia, ktorí to dokážu prekonať. Ktorí túto prirodzenú hranicu nerobia viac ostrou, ale hľadajú priestor na spoluprácu a hľadajú spoločné.