3. 11. 2024 – 31. nedeľa v cezročnom období
Skúsme si predstaviť, aké to asi bolo, keď ľudstvo nemalo zákony. Resp. časy, keď panoval len zákon silnejšieho alebo náčelníka kmeňa či otca rodiny. Hoci aký-taký zákon platil, bola tam prítomná aj výrazná miera svojvoľnosti. Preto keď nejaký národ kodifikoval zákony, bolo to pozdvihnutie sa na vyššiu úroveň. Bol to znak kultúrnosti.
Izraeliti patrili k tým, ktorí od čias Mojžiša mali zákon. Bol to Dekalóg, teda Desatoro. A po dnešný deň to oslavujú. Pripomínajú si, že to nie je niečo, čo má človeka obmedzovať, ale že sú to múdre usmernenia pre život.
K Dekalógu však pridali ďalších 613 príkazov a zákazov. Boli to nariadenia, podľa ktorých sa mala riadiť spoločnosť, ale aj náboženský kult a aj samotný duchovný život. Niečo v zmysle: keď všetko zachováš, tým sa priblížiš k Bohu.
Pomerne veľké množstvo príkazov mohlo celkom prirodzene vzbudzovať otázku z dnešného evanjelia (Mk 12, 28b-34): Ktoré prikázanie je najpodstatnejšie? Ale k tej istej otázke mohla viesť aj pochybnosť, či je to naozaj tak, že všetko splniť znamená priblížiť sa Bohu. Aj dnes sú ľudia, ktorí chcú presné smernice, príkazy a zákazy na svojej duchovnej ceste. Ale sú aj takí, ktorým to nestačí. Ktorí potrebujú skôr inšpiráciu, poznať zmysel a podstatu všetkých smerníc, ktorí nechcú konať len navonok.
Počuli sme Ježišovu odpoveď, ako spojil príkaz lásky k Bohu a lásky k blížnemu a vyhlásil to za podstatu viery. Použil len známe príkazy, ale neoddeliteľne ich spojil. Spojil vieru s láskou. To je dôležité spojenie vo viacerých ohľadoch. Ak by totiž naša viera nevplývala na našu ochotu korektne a s úctou sa správať k ľuďom, právom by mohla vniknúť otázka, čo to máme za vieru. Všetci, ktorí sa hlásime k viere, sme – pravdepodobne – museli prejsť kladením si otázok o viere, o jej opodstatnenosti. V takomto intelektuálnom napätí najčastejšie prídeme k presvedčeniu, že tento svet musel niekto stvoriť. A tak sa začneme považovať za veriacich. Ale v našej dobe – dobe množstva nových poznatkov a informácií – môže byť naše racionálne presvedčenie mnohokrát nabúrané.
Keď však čítame Bibliu, tak dôvod pre vieru v nej nie je len rozumové presvedčenie, že svet musel byť stvorený. V Biblii je stvorený svet opísaný ako znak Božej lásky. A tak sa v nej ako dôvod pre vieru často uvádza, že sme spoznali Božiu lásku k nám. Cez stvorený svet a všetky jeho dary, ale aj cez Ježiša Krista. Viera je tak odpoveďou na lásku Boha k nám. Nie len presvedčením nášho rozumu.
Ak to povieme inak, tak viera sa rodí z poznania, že nič nie je na tomto svete samozrejmé. Rodí sa z vďačnosti za všetko, čo sa nám dáva. Rodí sa trochu aj z radosti zo života. Viera súvisí s tým, že v nádychu i výdychu, v každej šálke kávy… spoznávame lásku Božiu. V takomto nastavení naša odpoveď nebude len presvedčenie, ale láska k životu a svetu. A snáď – dúfajme – i k ľuďom.
Súvislosť medzi vierou a láskou mi pripomína príbeh sv. Terezky z Lisieux. Išlo o mladé 24 ročné dievča na konci 19. storočia. Mama jej zomrela ako malému dievčatku a ona veľmi mladá vstúpila do kláštora. Život v kláštore nemala jednoduchý. Ale mala svoje sny. Veľmi chcela byť misionárkou. Ale bola v kláštore, ktorý nerobil misie a aj kvôli jej zdravotnému stavu by ju asi nikto neposlal do cudzích krajín. Chcela byť kňazom. Ale tak ako je to aj dnes, ženy nie sú svätené na kňazov. Oproti týmto jej túžbam však prežívala obrovskú vnútornú samotu a pochybnosti. „Zmocňujú sa ma myšlienky najhorších ateistov“, napísala. Zdalo sa jej, že ju úplne opustila viera. Pomohlo jej, keď čítala v Písme, že nie všetci majú byť prorokmi, nie všetci majú byť učiteľmi, nie všetci majú konať zázraky. To ju začalo oslobodzovať. A čítala ďalej, ako apoštol Pavol píše, že keby hovoril jazykmi ľudskými a anjelskými, ale nemal by lásku, bol by len ako znejúci zvonec. A keby robil zázraky, a všetko vedel, keby bol hoci aj mučeníkom…, ale nemal by lásku, nebol by ničím. Toto sa pre Terezku ukázalo ako cesta. Nie vyriešenie jej intelektuálnych pochybností, nie naplnenie je snov, ale že má milovať. Terezka si povedala, že keď nemôže veriť, bude milovať. A keď je jej údelom byť s ľuďmi, ktorí nemajú vieru, bude ich milovať. Našla teda niečo viac, ako len presvedčenie viery. Našla smerovník pre svoju cestu.
Niečo podobné povedal francúzsky mysliteľ Emanuel Lévinas: „Tvár blížneho je stopou nekonečna!“ Aj takto by sme mohli vyjadriť dôležitosť Ježišovho prepojenia viery a lásky.