Mnohí poznáte príbeh o rabínovi, za ktorým prišla rodina znepriatelená s inou rodinou. Rabín členov rodiny počúval a na konci konštatoval: „Máte pravdu.“ Potom prišli za ním aj zo znepriatelenej rodiny, žalovali sa a rozprávali. Rabín počúval a na konci reagoval: „Máte pravdu.“ Jeho žena mu však vytkla, ako môže jedným i druhým povedať, že majú pravdu. Veď potom vlastne je on pokrytec! A rabín reagoval: „Aj ty máš pravdu!“
Neraz sa cítim ako ten rabín. Ale jeho reakciu nepovažujem za rezignáciu. Práve naopak – on počúval. A keď človek poctivo počúva, neraz tá pravda nie je taká jednofarebná a jasná. Je zložitejšia a časť z nej môže byť na jednej strane i na druhej.
Dnes je to snáď ešte zložitejšie a akoby zosilnené. Dnes ľudia nechodia vyrozprávať svoj príbeh, ale píšu ho na sociálne siete, dávajú do éteru. Preto je ich pravda akoby zosilnená. Poctivé načúvanie sa stáva o to zložitejším.
Okrem toho žijeme v novom svete, kde je veľa druhov myslenia. Príkladom môže byť rehabilitačné pracovisko, na ktorom mal voľakedy každý fyzioterapeut či masér okrem termínov obsadených pacientmi aj niekoľko voľných termínov – to pre prípad, že by sa niekto z kolegov nečakane z vážnych dôvodov nedostavil do práce. Potom prišli mladí manažéri a začali počítať. A vypočítali, že takýchto nevyťažených pracovníkov nepotrebujú. Manažéri mali pravdu. Teda ekonomickú pravdu. A tak začali prepúšťať a vytvorili kratšie termíny procedúr. Avšak fyzioterapeutom a masérom vytvorili nervózne peklo. A pre pacientov, ktorí mali problémy s pohybom, vytvorili systém, v ktorom strácali zo svojho času na procedúru práve tí, ktorí ju najviac potrebovali.
Nemusíme však hovoriť len o „ekonomickej pravde“. Našli by sme veľa ďalších spôsobov myslenia aj v iných oblastiach života, ktoré sú síce správne, ale predsa im niečo chýba. Dnes sa tomu hovorí, že žijeme v bublinách – v bublinách spoločenských i informačných. Stretávame sa s relatívne známou vzorkou ľudí a ich postoje sa pre nás stávajú tými bežnými, normálnymi. A tak sa stáva, že žijeme síce v tej istej kultúre, používame tú istú slovenčinu, ale pritom sused môže mať priority, hodnoty a spôsoby uvažovania, ktorým vôbec nerozumieme. Ešte horšie je, keď sa to stane ľuďom, ktorí by si mali byť blízki.
Ježiš v dnešnom evanjeliu (Lk 6, 39-45) naznačil, že vlastne všetci máme brvno vo svojom oku. Snáď to môžeme povedať aj tak, že všetci sme vo svojej bubline. A Ježišova terapia? Otočiť zrkadlo na seba, snažiť sa najprv vidieť, priznať si a riešiť svoje brvno. Je to terapia natoľko známa, že sa nám niekedy až nechce veriť, že je to liek aj v dnešnej dobe. Ale je to tak.
Nastaviť zrkadlo na seba. Zrkadlo je zvláštny fenomén. Ani by sme celkom nevysvetlili, prečo je zrkadlo pre nás také dôležité. Páči sa mi však jeden výrok: „Nakoniec nejde o to, aby sme obstáli pred zrkadlom, ale pred tvárou druhého!“ A kresťanstvo to vidí ešte inak. To sa, žiaľ, dnes až tak často nespomína: v konečnom dôsledku máme obstáť pre tvárou Boha. Iste, už obstáť pred tvárou druhého je niečo hodnotné. Ale obstáť pred tvárou Boha je ešte viac.
V evanjeliu Ježiš položil otázku, či môže viesť slepý slepého. Odpoveď je, že môže. Ba aj vedie. Vždy niekoho aj ovplyvňujeme, teda vedieme. Či chceme, alebo nechceme. Nemusíme byť učiteľmi, vychovávateľmi či politikmi. Každý, aj ten najposlednejší človek, je pre niekoho príkladom. Či odstrašujúcim alebo motivujúcim, ale je príkladom. Aj preto je potrebné obracať zrkadlo na seba, snažiť sa riešiť vlastné brvno v oku a čo najlepšie obstáť pred tvárou samotného Boha.
Peter Cibira