3. 8. 2025 – 18. nedeľa v cezročnom období
Pri stretnutí so staršími ľuďmi často zaznie konštatovanie typu: „Mám toľko vecí, že neviem, čo s tým. Toľko šiat, ktoré si už nikdy neoblečiem…“ Keďže som to v uplynulých týždňoch počul opakovane niekoľkokrát, ovplyvnilo ma to. Keď som prišiel domov, pozrel som do svojich skríň, do svojej knižnice, do svojej garáže – a preniklo ma zhrozenie, že aj ja mám toľko vecí, ktoré nikdy nepoužijem… Predpokladám, že podobný pocit prenikol už mnohých z nás.
Vytvorili sme civilizáciu, kde plánujeme a hromadíme. O množstve vecí si nahovárame, že sa nám môžu zísť. Že potrebujeme stále viac zážitkov, viac možností…
Asi je takýto spôsob uvažovania v nás ľuďoch veľmi silno prítomný. Ropného magnáta Johna Rockefellera sa pýtali, koľko peňazí je už dosť peňazí. Odpovedal: „Ešte o trochu viac!“
Presne na tom získava reklama. Chce v nás vzbudiť nové a nové túžby. Nejde jej o kvalitné naplnenie našich potrieb, ale o vzbudenie nových túžob skôr, ako sa naše túžby naplnia.
Spolu s hromadením vecí sa ukazuje ďalší veľký problém – hromadenie odpadu. Je to veľký problém súčasného ľudstva. Odpad máme na veľkých skládkach, ale aj v moriach a oceánoch, môžeme ho vidieť v našich lesoch, dokonca niekoľko ton ľudskej produkcie už lieta vo vesmíre ako odpad. Toľko sme nahromadili, že nevieme, čo s tým.
Keď sme dnes počúvali evanjelium o delení dedičstva a nasledujúci Ježišov príbeh o boháčovi Lk 12, 13 – 21), tak sme mohli povedať, že naša situácia nie je ničím novým. Sú to rovnaké problémy, aké malo ľudstvo pred nami. Akurát sa zmenili naše možnosti a tým aj rozsah problémov.
Neznámy človek sa obrátil na Ježiša so žiadosťou o riešenie problému dedičstva. Jeho žiadosť je pochopiteľná. Ježiša pokladali za rabína a rabíni pôsobili aj ako právnici. Boli totiž odborníkmi na Mojžišov zákon podľa ktorého sa rozsudzovalo. Ale Ježiš túto žiadosť odmietol. Akoby chcel povedať, že nás predsa neprišiel učiť riešeniu právnych sporov.
Nasledoval jeho príbeh o bohatom človekovi. Nie je to kritika vlastnenia vecí. Nie je to ani kritika premýšľania, čo zo ziskom. Veď keby sme boli na mieste vykresleného boháča, aj my by sme museli premýšľať, čo robiť. Ako nezničiť to, čo sme získali, ako to rozumne zúročiť… Napriek tomu je v Ježišovom rozprávaní aj dávka irónie. Smeje sa z boháčovho premýšľania. Kritizuje tým nie vlastnenie, nie premýšľanie, ale nesprávnu dôveru vo veci.
Vlastniť niečo, starať sa o to, je veľmi dôležité. Ale mnohí máme skúsenosť, že sa tým naozaj nedá zabezpečiť všetko. Náš život nestojí na peniazoch ani na veciach, ani na známostiach. Ak áno, tak len po určitú hranicu.
Ježiš prišiel učiť otvorenosti. Boh je ten, ktorý dáva, tvorí. Nie ten, ktorý hromadí. Ak sa dá niečo vytknúť boháčovi z dnešného evanjelia, tak je to to, že pri jeho plánoch do budúcna ani len nenaznačil možnosť, že jeho zisk môže niekomu aj pomôcť. Tiež by sa mu dala vytknúť veta, že potom sa bude môcť tešiť a radovať… Plánoval a plánoval, ale nežil v prítomnej chvíli.
S chamtivosťou bude ľudstvo zápasiť vždy. A každý z nás musí prejsť vlastným bojom, aby tieto hlboké korene v nás korigoval. Dôležitosť tohto zápasu nám môže pripomenúť dnešné evanjelium. Mne však pripomína aj to, že na vďačnosť, na prežívanie radosti a pokoja netreba čakať na potom… Napriek tomu, že nie všetko je ideálne.