Príbeh, ktorý sme dnes čítali, by sme mohli nazvať celkom vtipnou udalosťou. Vysokopostavený, bohatý človek na strome. Ježiš sa sám pozve k nemu na obed. Nenapomína ho, ale ten človek zrazu ide radikálne podporiť biednych a rovnako radikálne ide odčiniť svoje konanie. Viem si predstaviť, že by to niekto vedel skutočne vtipne nafilmovať.
Tento príbeh by sme rovnako mohli označiť za zázračný. Ak niekto zmení tak radikálne svoj život ako Zachej, to je jeden z najväčších zázrakov. Pre mnohých z nás nie je cudzie vnímať prírodu ako zázrak. Vie nás upútať, ako to všetko funguje, ako to vznikalo, ako je to vyskladané. Mnohí vieme vnímať ľudský život ako nesmierny zázrak – hlavne ak držíme na rukách novonarodené dieťa. Mnohí si uvedomujeme aj to, že sme uzdravovaní, že sme sa dostali z nejednej vážnej či menej vážnej choroby. Predsa sa nám môže zdať, že radikálne zázraky premeny ľudského konania nemáme možnosť nejako často vnímať. Ale nezúfajme. Ľudstvo vždy bolo a je schopné ničiť sa, zabíjať, prenasledovať. Vždy bolo a je schopné okrádať, vykorisťovať, sťažovať si život. Ale napriek tomu sme stále tu. Možno sme tiež súčasťou toho neviditeľného, ale predsa zázračného diania, kedy sa ľudia znova a znova pridávajú aj na stranu dobra. Vďaka za každého takéhoto človeka.
Zachej nám naznačuje zvláštnu skupinu ľudí – tých, ktorí sa dívajú z diaľky, pokúšajú sa o svoj nadhľad, ale nevedia sa začleniť medzi tých v dave. Okolo Ježiša boli rôzne skupiny. Tak ako aj dnes majú ľudia rôzny vzťah k nemu a k jeho posolstvu. Máme tých, ktorých vyrušuje a hnevá akákoľvek zmienka o Kristovi. Tí to majú všetko jasné. Máme skupinu, ktorá sa o Krista a kresťanstvo nezaujíma, akosi to vytesnili zo svojho sveta a odmietajú sa zamýšľať či trápiť nejakými širšími súvislosťami. Majú svoj svet. A máme skupinu, ktorá Ježišovi tlieska. Ale máme aj „Zachejov“, ktorým nie je všetko jasné, ešte nestratili záujem, majú svoje očakávania, ale z rôznych dôvodov sa nevedia zaradiť medzi tých, ktorí sa k Ježišovi priblížili. U Zacheja Písmo uvádza ako dôvod, že bol malej postavy. To nám môže našepkávať, že kvôli svojim komplexom sa ľudia niekedy nevedia priblížiť. A je to aj tak. Aj kvôli svojim komplexom. Ale vzapätí Písmo spomína, že zástup mu bránil vo výhľade. A to je dôležité: tí okolo Ježiša sa môžu stať niekedy pomôckou, inokedy prekážkou. To platí aj pre nás. Už len preto, že naše slová nemôžu byť dostatočné pre každého. Tiež preto, že máme svoje chyby. A aj preto, že sme pre niekoho sympatickí, pre iného nesympatickí – nemusí to byť naša chyba, ale je to tak.
Keď Ježiš oslovil Zecheja a keď zasadol v jeho dome k stolu, vtedy Písmo konštatuje, že „všetci šomrali“. Zdá sa, že aj ľudia, ktorí doteraz boli pri ňom. Premiestnili sa zo skupiny, ktorá mu tlieska, do skupiny, ktorá si drží odstup. Ježiš skutočne dosť vyrušoval. A nielen v dnešnom príbehu. Nám sa to číta pomerne ľahko. Ale nám Zachej neublížil, nás neokradol! Keď si však predstavíme na jeho mieste niekoho, kto nám skutočne ublížil a doposiaľ sa ani neospravedlnil, vieme sa vžiť aj do toho, čo vyrušovalo Ježišových súčasníkov. Takýmto patrí milosrdenstvo, Božie priateľstvo? To nebolo jednoduché prijať a nie je to jednoduché ani dnes.
Je dobré občas si položiť otázku, do ktorej skupiny patrím. Je dobré občas si uvedomiť, že aj my občas prechádzame z jednej skupiny do druhej. Je dobré si uvedomiť, že ľudia, ktorí ešte od nás niečo čakajú, nemusia byť nepriatelia.
Ak by ste rozoberali to, čo som doposiaľ povedal, tak by ste prišli na to, že hovorím o netrpezlivosti. O netrpezlivosti ľudí s druhým (hriešnym) človekom, ale aj o netrpezlivosti so sebou samým (to bol aj Zachej, aj šomrajúci zástup) a o netrpezlivosti s tým, ako Ježiš predstavuje milosrdenstvo Boha.
Od Adel Bestaura je výrok: „Trpezlivosť s druhým – to je láska. Trpezlivosť so sebou – to je nádej. Trpezlivosť s Bohom – to je viera!“ A súhlasím, že sa dá na všetko pozrieť aj takto. Trpezlivosť s druhým je skutočne láskou. Nie tou euforickou, ktorá nás nabíja a dáva silu. Ale láskou predsa tak dôležitou. Trpezlivosť so sebou je skutočne nádejou – je to čakanie, hľadanie, ktoré sa nevzdáva. A to je nádej pre seba samého. A trpezlivosť s Bohom? Také spojenie nás môže aj vyrušovať. Ale predsa je to skutočne jeden z pohľadov na vieru. Znamená, že sme sa nezaradili do skupiny tých, ktorí majú všetko jasné. Že sme sa nezaradili ani do skupiny tých, ktorí nad všetkým, čo sa týka Boha, mávnu rukou a majú len svoj svet. Trpezlivosť s Bohom znamená, že zostávame verní a hľadajúci, aj keď sa nám všetko v živote nesplnilo, aj keď máme pocit, že Boh mlčí a je vzdialený. Takáto trpezlivosť, takého čakanie, takéto premýšľanie je skutočne súčasťou viery.
Posledná veta dnešného evanjelia znela, že Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo. Prišiel hľadať a zachrániť aj náš záujem, aj našu otvorenosť pre Božie cesty.
Peter Cibira