30. 3. 2025 – 4. pôstna nedeľa
Počuli sme asi najznámejšie a najkrajšie Ježišovo podobenstvo (Lk 15, 1 – 3, 11 – 32). Témy, ktoré otvára, sú stále živé: sloboda verzus poriadok, autonómnosť – teda život pre seba verzus spoločenstvo, spravodlivosť a s ňou spojené trestanie chýb verzus milosrdenstvo.
Mladší syn z podobenstva predstavuje cestu za slobodou, aj keď nie ideálne pochopenú. Predstavuje autonómny život bez obzerania sa na spoločenstvo, z ktorého vyšiel. Predstavuje človeka, ktorý by si zaslúžil spravodlivý trest, ale dostal milosrdenstvo.
Za zmienku stojí, že mladší syn nerobil pokánie z nejakých ušľachtilých pohnútok. Neplakal nad tým, akú ranu spôsobil otcovi. Ani nerozmýšľal nad tým, ako aspoň čiastočne nahradiť stratený majetok. Jeho pokánie vyšlo z celkom prozaického hladu, biedy a špiny. Ku cti mu súži, že keď sa rozhodol isť za otcom, nehľadal výhovorky.
Za zmienku určite stojí obraz otca, ktorý vykreslil Ježiš. Keď k nemu prichádza syn v roztrhaných šatách, dobitý životom a vlastnými chybami, zapáchajúci, otec ho objíme, pobozká… Krásny obraz Boha Otca, ktorý sa takto správa k ľuďom. Možno nám ten obraz dá silu v našich pádoch.
Celé podobenstvo však Ježiš hovoril kvôli staršiemu bratovi. Kvôli tomu, ktorý zostal doma. Počuli sme v úvode, že farizeji boli rozčarovaní, že sa s Ježišom stretávajú hriešnici. Zjavne im bolo spolu dobre. A tak Ježiš začal rozprávať príbeh, v ktorom je práve starší syn obrazom týchto farizejov.
Ale nielen ich. Je to aj posolstvo a obraz mnohých z nás. Mám kamaráta, ktorý prežil peklo so svojím synom. A ten nám občas povie: „Hovoríš ako starší syn!“ To vtedy, keď nariekame nad stavom sveta, keď poučujeme, čo by malo a čo by nemalo byť. On si to môže dovoliť povedať kvôli tomu, čo prežil. Od neho to znie ako od človeka, ktorý už dobre vie, čo hovorí. Ale nielen on vie, kto je „starší syn“. Mnohí občas povieme: „Celý život sa snažím a na čo to je?“ Alebo: „Som ako slúžka a načo je to, keď si to nikto neváži?“ To sú tiež vyjadrenia, ktoré naznačujú, že sa neraz cítime ako ten starší syn.
Starší syn, ktorý celý život plnil priania svojho otca bol frustrovaný. Právom videl správanie svojho otca ako nespravodlivé. Pretože to, čo otec urobil s mladším synom, naozaj nebolo spravodlivé. Lenže spravodlivosť nie je to, čím sa život bežne riadi. Už dávny Aristoteles si všimol, že medzi priateľmi sa nehovorí o spravodlivosti. V priateľstve jednoducho veci fungujú, ideme si v ústrety. Až keď sa priateľstvo vytratí, až vtedy sa odvolávame na zákon, právo a spravodlivosť.[1]
Staršiemu synovi chýbalo toto priateľstvo. Zostalo mu len plnenie povinností. Stratil však priateľskosť k svojmu otcovi i bratovi. Brata ani nenazýva bratom, ale povie „tento tvoj syn“!
Zrazu sa dostávame k tomu, že obaja synovia potrebovali obrátenie. Aj ten starší. Možno nerobil chyby, ale potreboval opäť objaviť iskru priateľstva, ktorá sa z neho vytratila.
Ak hovoríme v pôstnom období viac o pokání, nemusí to vždy znamenať návod na to, ktoré skutky máme prestať robiť a ktoré máme začať. Reč o pokání nás môže viesť k tomu, aby sme sa vrátili k niečomu, čo sme už zabudli, aby sme vydolovali vo svojom vnútri iskru radosti, priateľstva, prajnosti.
Aj starší syn sa potreboval vrátiť do domu svojho otca, hoci v ňom formálne bol. Nech nám rozprávanie a premýšľanie o ňom pomôže, keď sa budeme cítiť ako on.
[1] Porovnaj Sokol, J.: Naděje na nedeli.