Albert Einstein povedal: „Problémom dnešných čias nie je atómová bomba, ale ľudské srdce!“ Einstein sa nábožensky príliš nevyjadroval. Ani v tomto citáte nie je spomínaný Boh či viera. A predsa mu väčšina náboženských ľudí dá za pravdu. Keď počúvam o nových skúškach jadrových a iných zbraní, keď počúvam o bombardovaniach a vojnových konfliktoch, často myslím na spôsob citovanej vety. Ľudia si odpradávna dokazovali svoju prevahu a možnosti zbraňami, cvičenými armádami. Ale podstata týchto konfliktov je v motivácii, v záujmoch, teda v ľudských srdciach.
Možno ešte citlivejšie charakteristiku doby vystihol poľský mysliteľ, pedagóg a kňaz Józef Tischner. Ten v poslednej štvrtine dvadsiateho storočia videl ako problém doby stratu nádeje. Dnes to možno tak nevyzerá, skôr by sme snáď povedali, že ľudia prepadli mnohým nádejam – od možností, ktoré prinášajú spomínané zbrane a armády, cez nádej vloženú do vlastného domu, zabezpečenia či technológií, až po nádej v nových a nových zážitkoch. Len často tieto nádeje nakoniec neprinášajú spokojnosť, pokoj a šťastie. Akoby teda takéto nesprávne nádeje dávali za pravdu Tischnerovi – vo veľkej miere sme stratili nádej, ktorá by viedla k trvalejšiemu pokoju a šťastiu. A opäť ide o ľudské srdce, teda o človeka.
Je prirodzené, že to všetko hovorím s ohľadom na dnešné evanjelium (Lk 24, 13-35). Počuli sme o dvoch učeníkoch, ktorí patrili k Ježišovi. A zdá sa, že v dnešnom úryvku práve prežívali obrovskú stratu nádeje. Asi nebudeme ďaleko od pravdy, keď budeme na nich pozerať ako na tých, ktorí už idú za vlastným životom. Možno by sme povedali – za vlastným biznisom. Rozpadla sa im nádej, ktorú vkladali do Ježiša. Zostalo len sa pozrieť po iných nádejach, ktoré zaplnia ich život. Ježišovi hovorili: „My sme dúfali…“ V čo to dúfali? Pravdepodobne v to, že Ježiš bude Mesiášom, a teda zabezpečí ich národu prvenstvo medzi ostatnými národmi. Veď takto to neraz naznačovali proroci. Pravdepodobne dúfali, že ich povedie a oslobodí od okupantov Rimanov, ukáže im silu izraelského národa a silu Boha. Pravdepodobne dúfali v nového charizmatického vodcu, ktorý zmení svet. Ježišovou smrťou sa tieto nádeje rozplynuli. A asi sa aj museli rozplynúť. Ježiš sa k tomuto totiž nikdy nehlásil. A aj keď vyvolal takéto očakávania u svojich poslucháčov, neraz jasne hovoril, že to takto nebude.
Učeníci spoznali Ježiša pri lámaní chleba. Vtedy sa zrodila iná nádej. Vtedy sa ukázalo, že mesiášsky čas nenastane tým, že ho niekto nastolí. Ježiš im ukázal, že oni sú tí dôležití. Oni majú ísť a rozprávať ľuďom. Teda rozprávaním a svojím príkladom premieňať ľudské srdcia. Tadiaľto pôjde mesiášska cesta.
Ja sa dvomi postrehmi zastavím pri „lámaní chleba“. Aj my sme ho dnes prišli lámať. V duchovnej literatúre neraz nájdete, že keď prijímame Ježiša v Eucharistii, tak on sa stáva naším telom, naše telo ho premieňa na seba, aby sme sa my takto stávali ním. Nie je to zlá meditácia. Úplne vystihuje spomenutý pohľad na emauzských učeníkov. Ježiš ich pozval, aby sa zapojili do jeho príbehu. A druhá poznámka k lámaniu chleba: aj v našich časoch to má byť miesto, kde sa očisťujú naše nádeje od falošných. Teda kde sa udržuje potrebná poctivá nádej pre svet a pre ľudské srdcia. To však nemôžeme čakať iba od kňaza ako od niekoho, kto to prinesie, či vytvorí. Sme pozvaní do toho všetci. Všetci sa podieľame tak na priestore, v ktorom sme, tak na atmosfére, ako aj na našich vzájomných vzťahoch, ktoré sú k zdravej nádeji veľmi potrebné.
Peter Cibira