30. 8. 2026 – 22. nedeľa v cezročnom období
Ježiš viackrát použil ostré a kritické slová proti farizejom, zákonníkom, saducejom, kráľovi Herodesovi… Niektoré z týchto kritických slov sa dnes ťažko čítajú a počúvajú. Ale najtvrdšie slová – „Choď mi z cesty, satan…“ – tie si vyslúžil jeden z najbližších, apoštol Peter. Petrovi sa jednoducho nepáčila Ježišova predpoveď o utrpení a smrti. A Ježišovi sa nepáčil Petrov postoj.
Tvrdosť týchto slov by nám možno trochu zmiernilo vyjadrenie odborníkov na grécky biblický text. Tá veta by sa vraj dala správnejšie preložiť: „Postav sa za mňa, pokušiteľ!“ Takýto preklad umožňuje predstaviť si, že Petra Ježiš vedie k nasledovaniu. Akoby Petrovi naznačoval, že on nemá čo určovať, čo sa má a nemá stať. Peter nemá byť prekážkou, ale tým, kto svojho Majstra nasleduje.
Čo si všimnúť na dnešnom texte?
V prvom rade je to pripomenutie, že utrpenie do života patrí. Neviem si predstaviť človeka, ktorý by v živote netrpel. Ak práve prežívate dobré obdobie, buďte zaň vďační, ale s utrpením sa všetci stretneme. Môže mať rôzne dôvody, môže byť rôznej intenzity a každý ho prežíva po svojom. Určite nechcem dávať rady do takýchto chvíľ. Ale je pre mňa dôležitý výrok jedného politika, ktorý bol zabitý pri páde lietadla počas mierovej misie. S predtuchou svojho osudu napísal: „Nie je nám dopriate vybrať si rámec svojho osudu. Ale čo do neho vložíme, to je naše!“[1] Napriek tomu, že nikto nevieme, ako budeme v utrpení reagovať, predsa sa oplatí zastaviť sa nad takýmito vetami. Áno, osud je ako rám, ktorý sme si nevybrali. Ale snáď sa nám podarí vložiť do neho aj trochu dôstojnosti pri nesení všetkých možných krížov.
Druhé, čo by som rád z dnešného evanjelia podčiarkol je, že Peter to myslel s Ježišom dobre. Dokonca by sme mohli povedať, že z lásky k nemu mu dával rady. Lenže koľkokrát sme aj my počuli nevyžiadané rady, ako máme to a ono robiť. Takmer vždy sa ľudia odvolávajú na to, že im na nás záleží, že z lásky k nám hovoria, ako má čo byť. Ale nielen že všetci takéto nevyžiadané radi dostávame, my ich aj dávame. Dnešné evanjelium môže byť upomienkou, že nie všetko, čo sa nám zdá ako dobré pre druhého, je pre neho naozaj dobré. A nezabudnime ani na ďalší rozmer: Nie všetko, čo sa nám teraz zdá ako dobré, musí byť dobré aj pred Bohom.
Tretie, na čo sa chcem zamerať, je Ježišova veta: „Kto si chce svoj život zachovať, stratí ho…“ Je to typicky Ježišov spôsob uvažovania. Ale nie celkom vieme, čo s tým. Možno aj tu je nejaký malý háčik v preklade, možno v niečom inom. Dobré je si uvedomiť, že Ježiš nemal na mysli pohŕdanie životom. Vždy smeroval k tomu, aby sme získali viac jeho plnosti. Ak aj hovoril o svojej smrti, vždy to bolo spojené aj so spomienkou zmŕtvychvstania. Mne jeho výrok pripomína viaceré príbehy ľudí, ktorí sa báli, pretože strácali prácu. O niekoľko mesiacov po strate zamestnania však povedali, že sa im stalo to najlepšie, čo sa im mohlo stať. Iste, nie každému sa to takto podarí. Ale predsa tie príbehy upozorňujú na zvláštny paradox. Keď niečo stratíme, pustíme či opustíme, môže pre nás prísť nový a lepší začiatok. Podobne to platí s opustením svojich predstáv o šťastí a spokojnosti. Často práve vtedy, ak sa dokážeme od nich oslobodiť, začíname prežívať radosť a vďačnosť prameniacu z reality.
[1] Je to výrok Daga Hammarskjölda, švédskeho diplomata, ktorý sa v roku 1951 stal druhým generálnym tajomníkom OSN. Celý citát znie: „Nie je nám dopriate vybrať si rámec nášho osudu. Ale to, čo do neho vložíme, je naše. Kto chce dobrodružstvo, zažije ho – podľa miery jeho odvahy. Kto si praje obetu, bude obetovaný – podľa miery čistoty jeho srdca.“ – in Steindl-Rast, David: Hlbšie než slová. P + M Turany, 2022, s. 152