Dnešné prvé čítanie bolo z knihy Kazateľ (Kaz 1,2;2,21-23). V liturgii sa táto kniha používa dosť málo. Dôvod je postrehnuteľný už i z toho, čo sme počuli dnes: kniha je dosť skeptická, melancholická, až depresívna. Je to reč človeka, ktorý je sýty, možno až unavený životom. A predsa tá kniha legitímne patrí do Svätého písma. A ja chcem pri tejto príležitosti pripomenúť, že Písmo nie je ako jeden znejúci tón. Keď ho čítame, nájdeme tam mnoho tónov, ktoré si niekedy aj protirečia. To všetko spolu vytvára súzvuk či odkaz Písma. Aj v živote sa dostaneme do situácií, kedy sme na dne a všetko vidíme čierne ako autor knihy Kazateľ. Aj takéto chvíle však musíme brať vážne. To platí aj vtedy, keď sa do podobného nazerania na svet dostane niekto iný – musíme to vypočuť a brať vážne. Ale dúfame, že to nie je jediný tón našich životov.
A z tohto môžem prejsť k evanjeliu. Počúvali sme dnes, ako sa na Ježiša ktosi obrátil so žiadosťou, aby sa brat podelil s dedičstvom (Lk 12, 13-21). Na takejto žiadosti nie je nič nezvyčajné. Rabíni boli aj sudcami ľudu a v podobných prípadoch rozhodovali. Ježiš to odmietol. Možno vytušil chamtivosť žiadateľa (aj tak by sa dalo vyložiť to, čo hovoril ďalej). Namiesto riešenia sporu rozprával o sedliakovi, ktorému dal meno Blázon.
Nie je problém preniesť dnešné texty do života: je veľa starých ľudí, ktorí si povzdychnú, že sa toľko namáhali, aby niečo dosiahli, a teraz im zostalo len to, že si ich najbližší navzájom nevedia prísť na meno! Ale je aj veľa mladých ľudí, ktorí môžu povedať, že oni dali najviac námahy a času do starostlivosti o svojich rodičov, a teraz im zostalo len to, že si s najbližšími nevedia prísť na meno… A možno by i tí starí, i tí mladí povedali spolu s Kazateľom, že všetko je márnosť, všetko je nanič.
Keď Ježiš vyriekol svoju výstrahu pred chamtivosťou, predsa to nebol nárek nad stavom sveta a ľudí. A nechceme nariekať ani my, hoci aj spomenuté problémy sú veľmi časté a zlé. Môžeme konštatovať, že bohatá západná civilizácia je skutočne chamtivá. Chamtiví sme aj my. Veľmi často je obraz zmysluplnosti nášho života založený na tom, čo máme. Preniknúť to môže každého z nás, všetci žijeme v takomto prostredí. Ale ani ja nechcem nad tým nariekať. Ježišova reakcia bola rozprávanie príbehu o bohatom sedliakovi. Nevieme, že by ten sedliak urobil niečo zlé: pole mu prinieslo nevídanú úrodu – to nie je nič zlé. On plánoval, ako zmení svoje hospodárenie – jeho šikovnosť a technicko–logistické schopnosti nie sú zlé. To, čo mu Ježiš vytkol, bolo, že od okamihu svojej bohatej úrody začína myslieť len na to, ako bude oddychovať a užívať si. Zmenili sa jeho priority života, zmenil sa pohľad na život i postoj. Človek k životu potrebuje aj materiálne veci! To je pravda o živote. Lenže u spomínaného sedliaka sa táto pravda zbláznila: už videl len túto pravdu.
Dnes ľudia bežne vedia, že majetok nie je všetko v živote. A nesúvisí to s vierou. Vie to aj väčšina ateistov. Problém je však v tom, že napriek tomu, že to vieme, neraz žijeme (aj veriaci ľudia) akoby Boha nebolo. Problém je s prenesením týchto teoretických vedomosti do praxe. Je problematické, ako napr. naučiť deti, že rodičia nie sú dobrí len vtedy, keď všetko dovolia a všetko dajú! Ako ich naučiť, že človek nie je dobrý len vtedy, keď je bohatý, úspešný a mladý! Ako sa naučiť, že príroda nie je dobrá len vtedy, keď sa z nej ťaží! Ako sa naučiť, že hudba, literatúra, sochárstvo, maliarstvo, veda, práca, priateľstvo…, nie sú dobré len vtedy, keď sa dajú speňažiť! Že všetky tieto spomenuté (ale aj iné) veci majú svoju hodnotu sami v sebe, to vieme. Ale preniesť to do bežných postojov je úloha, pred ktorou stojí tak naša generácia, ako aj budúce.
Ak by sme chceli inak povedať, čo nám toto evanjelium sprostredkúva, tak sú to predovšetkým dve prikázania z Desatora. To prvé, ktoré často spomíname a vnímame ho ako najdôležitejšie: Spomeň si, človeče, že ja som Pán, tvoj Boh! Toto prikázanie nás vedie k tomu, aby sme pozerali na Boha, aby sme nezabudli, kto a kde je náš Boh. K tomu sa však dnes pridáva desiate prikázanie, ktoré často z ľahkosťou prebehneme: Nebudeš túžiť po majetku svojho blížneho! Teda nebudeš zafixovaný na majetok, nebudeš na ňom lipnúť. Spojenie vedomia, kde je náš Boh, a upozornenia na to, že to nie je majetok, je možné označiť ako odkaz dnešného evanjelia.
Môžeme si to pripomenúť ešte inak. Pri každej sv. omši používame zvolanie „Hore srdcia!“ a odpovedáme „Máme ich u Pána“. Sú to zvolania, ktoré si zväčša neuvedomíme. Ale ak by sme ich brali vážne, tak nám pripomínajú aj dnešnú tému: nanovo dvíhať svoje srdce znamená uvedomovať si, že musíme stále znova objavovať seba, dvíhať svoj pohľad k väčšiemu rozhľadu, snažiť sa pripomenúť si, kde sme a kde je náš Boh, snažiť sa odpútať od toho, na čo sme fixovaní. Ak to berieme úprimne a ak sa nám to trochu darí, je to cesta, aby sa naše pravdy o živote (aj keď sú platné), nezbláznili, teda nedostali takú prioritu, ktorá im nepatrí.
Peter Cibira