Po dnešnom Evanjeliu (Mk 10,2-12) sa až ponúka siahnuť po štatistikách o rozvodovosti, o mimomanželských zväzkoch, rozprávať o zlom stave vzťahov v rodinách, o veľkej nedôvere mnohých ľudí vôbec veriť v lásku na celý život. Ale nepôjdem týmto smerom. Ľudia, ktorí boli blízko rozvodu (nemusel to byť priamo ich rozvod), vedia, že bolesti je veľmi veľa. Len nám akosi nepomôže, ak budeme nad tým iba nariekať.
Možno je dôležité vedieť, že práve dnes začína v Ríme synoda o manželstve a rodine. Zjednodušene sa dá povedať, že je túžbou pápeža Františka hľadať možnosti, ako pomôcť ľuďom, ktorí sú v manželstve, ako aj ľuďom, ktorým manželstvo zlyhalo a teraz sú odstavení od sviatostí. Veľmi silno prajeme synodálnym otcom, a môžeme sa za to modliť, aby našli dobré riešenia.
V dnešnom evanjeliovom úryvku išli farizeji Ježiša pokúšať práve otázkou rozvodu. Je zrejmé, že aj v tej dobe existovala o tom diskusia. Farizeji správne citovali Mojžišov zákon, ktorý pootvoril zadné dvierka. V tom zákone sa píše, že ak sa muž ožení a zistí ohavnosť, môže svoju ženu prepustiť. Diskusia sa viedla práve okolo toho, čo je, odkiaľ začína „ohavnosť“. Napr. prorok Ozeáš sa staval k rozvodu úplne odmietavo, napriek tomu, že to bola možnosť od Mojžiša. Jeho postoj potvrdil aj Ježiš. Ale všimnime si niektoré dôležité detaily.
Ježiš na pokúšanie farizejov odpovedá protiotázkou: Čo vám prikázal Mojžiš? Ale na túto otázku farizeji neodpovedali. Ježiš sa totiž nepýtal na to, čo im Mojžiš dovolil, aké zadné dvierka pripravil. Keby farizeji na to odpovedali, museli by hovoriť oveľa viac, ako jedno prikázanie. Museli by hovoriť o tom, ako má muž chrániť ženu, ako sú si navzájom rovní, ako sú jeden pre druhého, ako sú si pomocníkmi a oporou, ako je muž zodpovedný za ženu atď. V jeho výrokoch je dokonca príkaz, aby mladomanžel bol na rok vyňatý od vojska, aby sa tešil so svojou ženou. Pozitívnych príkazov je u Mojžiša viacej ako ten, ktorý umožňuje zapudiť! Postoj farizejov je podobný tomu, keď niekto hľadá dôvody, prečo sa niečo nedá, namiesto hľadania možností, ako sa to dá. Podobné ich postoju je aj to, keď ľudia vnímajú náboženstvo len ako morálku, teda ako smernicu o tom, čo sa smie a čo sa nesmie. Ak sa začneme pýtať len na to, kde je hranica hriechu, po ktorú môžem ísť, nie je to správny postoj. Viera má inšpirovať, pozývať. Náboženstvo, viera má viesť k hľadaniu toho najlepšieho, k snahe kráčať za čo najlepším, snahe približovať sa ideálom.
Ježiš v ďalšom povedal, že Mojžiš pootvoril zadné dvierka pre tvrdosť ľudského srdca. Toto označenie neraz používali aj proroci. Tvrdosť srdca sa však nemyslela len v súvislosti s rozvodom, ale oveľa častejšie v súvislosti s odvrátením sa od Boha. Tvrdosť srdca, to je keď človek nechce vnímať Božie pozvanie, keď sa zameriava len na vlastné predstavy a na vlastné šťastie bez ohľadu na Boha a na iných. Nie je to však niečo, s čím majú ľudia problém stále? Nedal by sa takto pomenovať dôvod väčšiny (možno všetkých) ľudských kríz – či je to kríza ekonomická, ekologická, politická, kríza ľudských vzťahov…? Ježiš touto rečou ide do vnútra človeka, ku koreňu zla.
Ježiš odpovedal odvolaním sa na to, ako na počiatku stvoril Boh muža a ženu. To sa dá zjednodušene povedať: stvoril ich tak, aby boli druhému oporou. Teda nie je ideálne, keď sa človek pýta „čo s teba mám“. Mal by sa pýtať „čo som pre teba“, „ako som oporou“.
Posledná myšlienka: ak by ste si pozreli dnešné evanjelium priamo v Biblii a zabehol by vám zrak na vetu, ktorá dnešnému úryvku predchádza (Mk 9,50), našli by ste: Soľ je dobrá. Ale ak soľ stratí svoju slanosť, čím ju napravíte? Majte v sebe soľ. A snáď práve takto by sme mohli vyjadriť odkaz dnešného evanjelia. Nejdeme plakať nad tým, čo všetko nefunguje. Chceme sa snažiť hľadať, ako by veci mali byť, chceme si zachovať soľ, teda zmysel pre lásku, ale aj nestvrdnuté srdce.
Peter Cibira