4. 10. 2026 – 27. nedeľa v cezročnom období
Už tretiu nedeľu počúvame Ježišove podobenstvá o vinici. Ak by ste to dnešné chceli označiť prívlastkom „absurdné“, vôbec by som sa nečudoval. Je to naozaj absurdná predstava, že na vinici namiesto hroznovej šťavy sa prelieva krv. Avšak na mnohých miestach našej zeme, ale možno i na mnohých miestach na Slovensku by vám povedali, že až také absurdné to nie je. Že podobné veci sa, žiaľ, aj dejú.
Ježišovo rozprávanie neskončilo dobre. My v ňom môžeme vidieť dokonca predpoveď, ako to dopadne s Ježišom. A ani to neskončilo dobre. Aj jeho chceli vymazať z dejín ľudstva drastickou smrťou. Celé toto evanjelium mi však týmto kladie otázku, ako sa vyrovnať s negatívnymi správami či prognózami, ktorých nie je dnes málo. Vieme, že strach nie je dobrý radca, rovnako ako hnev… Aj veľkňazi a starší ľudu dali Ježišovi takúto rýchlu a emotívnu odpoveď: „Pán zlých zahubí a začne s novými ľuďmi!“ To je síce pochopiteľná odpoveď, nie však správna. Ježišov zámer bol, aby jeho poslucháči premýšľali a poučili sa.
K tomuto sa nám celkom hodí dnešné 2. čítanie. Apoštol Pavol nabáda Filipanov, aby svoje starosti prednášali v modlitbe Bohu. A vzápätí ich učí zásadám správneho uvažovania: pravda, morálnosť, krása… To je tradícia celých dejín kresťanstva – vkladať starosti do modlitby, priznať si ich, pomenovať ich… Ale aj učiť sa správne myslieť, rozlišovať… Veľmi to potrebujeme práve vtedy, keď stojíme pred ťažko riešiteľnými problémami.
V dnešnom evanjeliu si všímam aj – asi – najabsurdnejšiu vetu: „Povedali si: ´To je dedič. Poďte, zabime ho a dedičstvo bude naše!´ Oni si „povedali“, teda sa poradili, možno si k tomu sadli. A výsledok takejto porady bol nezmysel. Pán vinice totiž žil, mohli si domyslieť, že to neskončí ich pokojným dedením, ale pomstou či niečím podobným. Týmto nám dnešné evanjelium môže pripomenúť to, čo poznáme: Pravda nie je vždy to, čo si odhlasuje väčšina. Dobré riešenie nie je vždy to, čo robí či žiada väčšina.
Tretia myšlienka, na ktorú by som rád upozornil, je, že pán v Ježišovom podobenstve si dal záležať na výsadbe vinice, jej ohradení, vybudovaní lisu… Táto vinica zjavne nebola pre neho len vidinou zisku, ale aj starostlivo budovaným dielom. V tomto duchu sa môžeme pozrieť na náš vesmír a našu Zem. Milióny rokov boli potrebné k tomu, aby tu vznikli podmienky na život. Pán si dal zjavne záležať. A my nie sme pánmi tohto všetkého. Nie sme tu na to, aby sme všetko skonzumovali pre seba. Páči sa mi výrok: „Túto zem sme si požičali od budúcich generácií!“ V podobnom duchu môžeme premýšľať nad vlastným životom. Dostali sme ho. Aj tu môžeme povedať, že Boh si dal záležať na „vinici“ môjho života. Neznamená to, že je všetko len pekné a dobré. Vo vinici sa aj ťažko pracuje a úroda nie je samozrejmá. Ale i tak môžeme vidieť život každého z nás ako „vinicu“, ktorú sme dostali. Tiež nie sme absolútnymi pánmi svojich životov. Tiež naše životy nepatria iba nám. Tak ako „vinica sveta“, tak aj naše životy si žiadajú vďačnosť i zodpovednosť.
Sme správcovia. Správcovia sveta, v ktorom žijeme, správcovia svojich životov. Nie páni, ale správcovia. To však vôbec nie je málo. To je celkom vznešené poslanie.